päťdielny seriál Černobyľ otvoril diskusiu o nebezpečenstve jadrovej energie. Oproti niektorým iným filmom sa vyhol fantazijnému skresľovaniu reality. Považujete film za autentický?
Som rád, že sa vyhli zábavne pôsobiacim „očitým“ svedectvám o monštruóznych zvieracích i rastlinných mutáciách, pobehujúcich po prízračných prázdnych uliciach mestečka Černobyľ alebo Pripiať. Nespochybňujem fakt, že ionizujúce žiarenie je zdrojom a urýchľovačom genetických mutácií, ale či chceme, alebo nie, aj tie by mali byť náhodné.
Teda ak sa zjavili kvety výšky človeka, alebo psy veľkosti kravy, mali vzniknúť aj opačné liliputánske mutácie, ale tie asi nie sú tak mediálne príťažlivé. Navyše, biológovia majú nejaký empirický zákon hovoriaci tom, že s rastom veľkosti živočícha klesá početnosť jeho výskytu.
toto silné filmové dielo vzdalo dramatickým spôsobom hold všetkým záchranárom, vojakom, požiarnikom a iným obetavým ľuďom, vedome či nevedome riskujúcim zdravie a život, o ktoré často aj prišli, a ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou svojou obetou zabránili ešte väčšej skaze. Ako vnímate nešťastie s odstupom tridsiatich troch rokov?
Nešťastie z 26. apríla 1986 bolo spôsobené plánovanými testami pri odstavení reaktora číslo 4 kvôli pravidelnej údržbe. Nie je problém si nájsť informácie, prečo to celé zlyhalo. Ľudské obete, následky a ekonomický dopad sú ťažko predstaviteľné.
Bohužiaľ, z veľkej väčšiny idú na vrub zlému systému riadenia vedy, techniky, priemyslu i energetiky a vlastne celej krajiny za totalitného štátu. V poslednej dobe sa vyskytuje dosť značný počet agresívnych článkov, publikácií či úvah typu, že napr. v Černobyle po vyhodnotení situácie s odstupom času možno povedať, že došlo k desaťkrát menšiemu počtu obetí, ako sa na začiatku odhadovalo. So záverom, že sa vlastne nestalo takmer nič, o čom by bolo potrebné ďalej diskutovať.
Určité riziko sprevádza každú ľudskú činnosť a často škodlivejšie ako jeho prijatie je jeho preceňovanie alebo podceňovanie. Takéto úvahy môžu mať ako zdroj buď hlúposť, alebo lobistický či propagandistický záujem, alebo len snahu o vlastnú popularitu. A sú v podstate pokračovaním zlyhania, riadiacej nekompetentnosti zodpovedných ľudí pri jadrových a radiačných udalostiach, ktoré mnohokrát výrazne zhoršili vzniknutú situáciu.
„Neoverená legenda hovorí o bezmennom asistentovi, ktorý si pri experimentoch všimol svetielkovanie nejakej dosky na pracovnom stole.“
k Černobyľskej katastrofe prišlo necelých sto rokov po prvých známych skúsenostiach s rádioaktivitou. Ako sa to všetko začalo?
Nejaký začiatok by sme si mali zvoliť, napr. určiť na koniec februára 1896: Červený kotúč slnka sa dotkol spodným okrajom trblietavej hladiny Seiny a cez vysoké okno osvetľuje farebnými lúčmi priestrannú pracovňu plnú kníh a obrazov. Profesor Herni A. Becquerel sa pohrával s prekvapujúco ťažkým čiernym kúskom jáchymovského smolinca v dlani.
Po celodennej namáhavej práci si doprial trochu odpočinku. V období niekoľkých rokov pred koncom 19. storočia, keď sa profesor Becquerel v tradícií mnohých generácií svojej rodiny zaoberal zberom a štúdiom rôznych fosforeskujúcich a fluoreskujúcich nerastov, kryštálov a kamienkov, vedci zistili, že všetko hmotné okolo nás sa skladá z atómov, ba aj tie nie sú len také jednoduché guľôčky.
Odložil smolinec dovnútra pracovného stola na dôkladne zabalené nové fotografické platne. Šťastnou náhodou neskôr zistil, že boli ešte pred použitím záhadne exponované, dokonca sa na nich objavila kontúra kovového krížika, ktorý ležal medzi uránovou rudou a zabalenými platňami. V r.1903 dostal spolu s manželmi Curieovcami Nobelovu cenu za objav rádioaktivity.
verejnosť pozná z medicíny skôr röntgenové žiarenie. Akú úlohu v tom zohral Conrad Röntgen?
Rok pred objavením rádioaktivity, teda v r.1885, Wilhelm Conrad Röntgen experimentoval vo svojom laboratóriu s katódovými lúčmi, tak ako vtedy prakticky všetci jeho súčasníci. Dával im do cesty rôzne kovové platne.
Neoverená legenda hovorí o bezmennom profesorovom asistentovi, ktorý si v zatemnenej miestnosti pri experimentoch všimol svetielkovanie nejakej dosky na pracovnom stole. Röntgen ju priniesol bližšie a mimovoľne sa mu dostala do smeru lúčov vlastná ruka, ktorá sa presvietená na doske zobrazila tak, ako to z röntgenových snímok bežne poznáme.
Lúče X boli objavené, začal sa trojmesačný horúčkovitý a utajený výskum, pretože sa Wilhelm Röntgen obával skôr o svoju vedeckú reputáciu ako o zachovanie tajomstva objavu. Po publikovaní jeho prác prebehla printovými médiami celého sveta fotografia, na ktorej je zachytená X-lúčmi presvietená ruka s prsteňom, o ktorú v minulosti Röntgen požiadal jednu mladú slečnu, aby sa stala jeho ženou. V roku 1901 patrila prvá Nobelova cena za fyziku v histórii práve jemu.
vráťme sa k objavu nositeľov Nobelovej ceny, manželov Curieovcov, zo začiatku 20. storočia.
Manželia Mária a Pierre Curieovci mali odvtedy, čo sa dozvedeli o záhadných lúčoch Henriho Becquerela, za sebou štyri roky úmornej práce. Stále sa im nedarilo z jáchymovského smolinca izolovať zdroj prenikavého žiarenia, ktorý Mária Curie nazvala rádioaktivitou a pre ktorú hlavnou hnacou silou bolo nájsť niečo na liečenie rakovinových nádorov.
Postupne asi jednu tonu rudy, ktorú dostali ako dar rakúskej vlády, triedili a varili vo veľkých kotloch, aby fyzikálno-chemickými postupmi izolovali jej zložky. Posledným extraktom naplnili niekoľko tisíc odparovacích misiek a šli sa domov vyspať. Po náročnom dni boli plní očakávania, spánok však neprichádzal. Mária prehovorila Pierra, aby sa ešte raz šli pozrieť do laboratória neďaleko ich bytu.
V náhlivosti sa obliekli a takmer bežali opustenými parížskymi nočnými ulicami. Keď sa priblížili k dvoru, na ktorom stáli varné kotly, v tme za kúdolmi prelievajúcej sa hmly na jeho konci sa neurčito črtala stará drevená šopa.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.