Právnička Števulová o ľuďoch na úteku: Umierajú v mori, ktoré je pre nás symbolom dovolenky

v rozhovore so Zuzanou Števulovou nájdete zaujímavé infografiky, video, podcasty a dočítate sa:

• prečo chcela vrátiť cenu, ktorú jej udelila vláda USA
• čo si myslí o migračnej politike Donalda Trumpa
• ako by sme mali bojovať proti nenávisti a xenofóbii
• v čom spočíva problém migračnej dohody medzi EÚ a Tureckom
• prečo do Líbye nemožno vracať utečencov
• čo sa deje v Grécku, Taliansku, Nemecku a Strednej Amerike

v polovici júna sa pri pobreží Turecka potopil ďalší čln s migrantmi a počet utečencov v preplnených registračných táboroch na gréckych ostrovoch medzitým opäť vzrástol. Je dohoda medzi Európskou úniou (EÚ) a Tureckom z roku 2016 deravá?

Je naozaj tragické, že ľudia umierajú v mori, ktoré je pre nás symbolom dovolenky. Pre nich je to symbol smrti a na to by sme nemali zabúdať. 

Migračná dohoda medzi EÚ a Tureckom upriamila pozornosť na Turecko, ktoré je najväčším hostiteľom utečencov – sú ich tam štyri milióny. Únia začala Ankare dávať viac peňazí, aby nápor ľudí na úteku Turci zvládli.

v čom je teda problém?

Neurobili sme veľa preto, aby sa zlepšili podmienky v Grécku. Do tejto krajiny, ktorá je členom Európskej únie, sa od roku 2011 nevracajú žiadatelia o azyl podľa tzv. dublinského nariadenia, pretože Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodol, že tamojšie podmienky sú v rozpore s právom na ochranu pred mučením a ponižujúcim zaobchádzaním. 

Aj Ústavný súd SR takto rozhodol a odvtedy sa tam ľudia nemohli vracať. Dohoda medzi EÚ a Tureckom teda neprispela k tomu, aby sa zlepšili podmienky v gréckych táboroch, ktoré sú preplnené.

Žijú tam aj ženy s deťmi, niektoré čelia sexuálnym útokom. Mimovládne organizácie preto pravidelne upozorňujú na to, že tie podmienky sú katastrofálne a mali by sa zlepšiť.

„Evidujeme menší počet prekročení hraníc, no v mori umiera viac ľudí.“

na druhej strane vidíme, že z Turecka stále prichádza do EÚ veľa ľudí. Prečo?

Napriek tomu, že sme už dali Turecku veľa peňazí, nie je úplne jasné, do čoho všetkého tie financie išli. Stále nie je vyriešená napríklad ani školská dochádzka pre všetky deti utečencov a nie všetci utečenci môžu získať štatút žiadateľa o azyl.

Prichádzajú tam aj ľudia z Afganistanu či Somálska a keď nemôžu získať legálnou cestou povolenie na pobyt alebo iný legálny štatút v Turecku, tak sa pokúšajú dostať ďalej. A keďže nemôžu v EÚ legálne požiadať o azyl, pretože im to nedovolíme, tak z toho potom profitujú prevádzači, ktorí im túto možnosť, ale nelegálnou cestou, ponúkajú.

Liga za ľudské práva (HRL)/Zuzana ŠtevulováNa svete je rekordných, takmer 71 miliónov nútene vysídlených ľudí. Dve tretiny z nich sú vnútorne vysídlení ľudia a takmer 26 miliónov z celkového počtu tvoria utečenci.

taliansky minister vnútra Matteo Salvini z pravicovo-populistickej vládnej strany Liga chce pokutovať lode humanitárnych organizácií, ktoré v Stredozemnom mori zachraňujú migrantov z gumených člnov. Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) by toto nariadenie ohrozilo životy utečencov. Aká vážna je situácia pri pobreží Líbye?

Aj keď evidujeme menší počet prekročení hraníc, v mori umiera oveľa viac ľudí. Od začiatku roka takto zomrelo už vyše päťsto utečencov.

Aby sme si vedeli predstaviť – naša hranica s Ukrajinou má takmer sto kilometrov, čo znamená, že ak by zomreli tam, každých dvesto metrov pozdĺž tejto hranice by sme našli jednu mŕtvolu. To je jednoducho strašné.

„Prevádzači odvezú utečencov na šíre more, zoberú im z člna motor a odídu.“

otázka navyše nestojí tak, či zachraňovať ľudí na mori alebo neprijímať migrantov...

To nie je v rozpore a takto tá otázka ani nemôže byť postavená. Nemôžeme sa pýtať, či máme tých ľudí zachraňovať. Samozrejme, že áno. Musíme. To je podstata ľudskosti, slobody, rovnosti a humanizmu.

Pre mňa je absolútne neprijateľné ak vieme, že tí ľudia sa vydajú na takúto cestu, no my ich tam cynicky necháme zomrieť. Tí ľudia, ktorí sa rozhodnú vydať na cestu ešte v rodnej krajine, často na pobreží Líbye už nemajú inú možnosť. Prevádzači ich donútia, aby sa posadili do gumeného člna.

Často ich odvezú na šíre more, zoberú im motor a odídu preč. Nechajú ich tam a je im jedno, či prežijú alebo nie. Tí ľudia sú v tom nevinne.

nielen Talianom, ale aj ďalším krajinám prekážajú aktivity súkromných záchranných lodí, ktoré zachraňujú migrantov v Stredozemnom mori. Politici vyzývajú aktivistov, aby sa riadili medzinárodným právom a nebránili líbyjskej pobrežnej stráži. Nevylučuje sa to, ak má byť prioritou záchrana ľudí?

Každé plavidlo, ktoré zistí, že sa v jeho okolí nachádza iné plavidlo či ľudia v ohrození, to nahlási námornému koordinačnému centru v Taliansku. To zas vydá hlásenie cez rádiový signál, ktorý zachytia všetky lode v blízkosti, aby išli na pomoc. 

Podľa námorného práva by mala loď, ktorá je najbližšie, zachrániť tých ľudí a zobrať ich do najbližšieho bezpečného prístavu.

„Na základe správ OSN predsa vieme, že Líbya je jednou veľkou mučiarňou.“

okolo tohto sa vždy vedú spory. Kde by to malo byť?

Otázka vylodenia súvisí s bezpečnosťou. Existujú rozsudky ESĽP, ktoré hovoria o tom, že nemožno človeka poslať do krajiny, kde by mu hrozila smrť alebo mučenie.

Na základe zdokumentovaných správ OSN zas vieme, že Líbya je jedna veľká mučiareň, kde líbyjské orgány nechávajú utečencov zomierať v táboroch a zadržiavacích centrách.

Ak by teda lode vracali migrantov do líbyjských centier, porušili by tým európske právo. Musia ich preto zobrať do najbližšieho bezpečného prístavu.

Olmo Calvo/AP/SITA30. júna 2018, Stredozemné more: Záchranári zo španielskej mimovládnej organizácie Proactiva Open Arms pomáhajú Afričanke dostať sa z člna.

v Tunisku taký nie je?

Myslím si, že ani tam to nie je bezpečné. Máme totiž viacero zásadných súdnych rozhodnutí ESĽP aj Súdneho dvora EÚ, ktoré presne definujú, čo to je bezpečný prístav. 

V prvom rade tam musia byť ľudia chránení pred mučením, krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním. Zároveň však títo ľudia musia mať prístup k azylovému konaniu a daná krajina im musí poskytnúť záruky, že ich nevráti do krajiny, kde by im hrozila vojna alebo prenasledovanie.

čiže do krajiny, z ktorej utiekli...

Áno a napríklad ani Tunisko, Maroko či Alžírsko tieto podmienky nespĺňajú, pretože nemajú fungujúce azylové konanie a nedodržiavajú ani tzv. princíp nenavracania (non-refoulement), čo je zákaz navrátenia ľudí do nebezpečenstva a jeden zo základných princípov medzinárodného utečeneckého práva. 

Poznáme veľa rozsudkov, ktoré hovoria, že ani tieto severoafrické krajiny nie sú z tohto pohľadu bezpečné a bolo by protiprávne ich tam vracať.

„Taliansko bolo roky pre migrantov vstupnou bránou do Európy.“

lídri siedmich štátov z juhu Európskej únie – Cyprus, Francúzsko, Grécko, Malta, Taliansko, Portugalsko a Španielsko – sa v polovici júna zišli na Malte a vyzvali na spravodlivejšie prerozdelenie utečencov. Sami sa pritom nevedia zhodnúť na tom, ako by to v praxi malo vyzerať. Má to nejaké riešenie?

To je veľmi ťažká otázka a do určitej miery aj ukážka zlyhania EÚ ako kolektívneho spoločenstva. Dnes kritizujeme talianskeho ministra Salviniho a jeho vládu za to, čo robia, ale netreba zabúdať ani na to, čo bolo príčinou ich súčasného správania.

Taliansko bolo roky pre migrantov vstupnou bránou do Európy a muselo sa postarať o tisícky ľudí v prístavoch, pretože ostatní v Únii na nich kašľali. Nechceli sme im pomôcť ani časť z tých ľudí od nich vziať.