Vondra: Štát sa nedá riadiť ako firma

v rozhovore so Sašom Vondrom sa dočítate: 

• čo robil, keď sa stiahol do úzadia
• o tom, ako podľa neho sloboda dostáva na frak
• prečo je podľa neho dnešný progresivizmus podobný komunizmu
• ako sa podľa neho máme chrániť pred extrémizmom
• prečo je podľa neho manželstvo normou, ktorej sa nemôžeme vzdať

 od politiky ste si dali dlhšiu pauzu, čo človeku asi otvára nové obzory a pohľady na vlastný život aj na verejné dianie. Bolo to užitočné?

Myslím, že nie je v silách normálneho človeka robiť vrcholovú politiku nepretržite celý život. Keď tomu dávate všetko, tak sa po nejakom čase stanete prázdnou nádobou. Dávate a nedopĺňate žiadne palivo, na to prosto nie je čas. 

Keď som pred siedmimi rokmi neobhájil svoj mandát v senáte a nemal som dostatočnú dôveru, aby som svoju prácu mohol robiť ďalej, tak som rezignoval aj na post ministra obrany a odišiel som do ústrania. Práve preto, aby som doplnil energiu, ideály, vedomosti. Bolo to obdobie krásnych siedmich rokov. 

Na jednej strane som mal čas čítať, pozorovať okolie a rozprávať sa s normálnymi ľuďmi. Mal som čas aj pomáhať ornitológom pri počítaní hniezd. Zároveň to bola príležitosť deliť sa o svoje skúsenosti s mladými, takže som učil na vysokých školách. Krásnych sedem rokov. Ale politiku som, samozrejme, sledoval i naďalej. Nezmizol som do lesa a neizoloval sa od vonkajšieho prostredia. Čítal som, rozprával sa s ľuďmi, aj s politikmi.

„Jediný spôsob, ako vystaviť extrémizmu stopku, je začať opäť hájiť záujmy bežných voličov.“

v nedávnych rozhovoroch ste povedali veci, ktoré sú v dnešnej dobe kontroverzné. Máte pocit, že sa dnes uberá zo slobôd jednotlivca. A že keď poviete svoj názor, tak sa čoraz menej vníma ako normálny názor, ktorý niekto povedal. Naozaj strácame slobodu? 

Vidím dva trendy, nad ktorými mi krváca srdce. Prvý je v liberálnej oblasti. Myslím v tom pôvodom zmysle slova liberálny, nie v tom, ako dnes po Amerike začíname do Európy prenášať, že liberálny znamená socialistický alebo pokrokový. Pôvodný liberalizmus, ako mu ja rozumiem, je zápas o slobodu či možnosť voľby, ktorú nesmieme človeku vziať. A v tomto zmysle sloboda znovu začína dostávať na frak. 

Už nie je také jednoduché hovoriť, čo si človek myslí. Začíname byť viac a viac zviazaní politickou korektnosťou. Vedie to zas k tomu, čo si pamätáme z dôb boľševika, človek začína hovoriť niečo iné verejne a niečo iné doma. Verím, že ľudia sa začínajú báť povedať to, čo si naozaj myslia. V Česku zatiaľ nie v takej miere, ako napríklad v Nemecku, ale svet je globálne prepojený a tieto trendy prenikajú aj k nám. Začínajú znovu strihať slobodu a možnosť voľby a mňa to rozčuľuje.

ako sa nám zmenšuje možnosť voľby?

Vezmime si napríklad fajčenie. Bola možnosť voľby a trh na to nakoniec reagoval. Posledné roky je módne nefajčiť, tak vzniklo veľké množstvo nefajčiarskych krčiem. Ale vždy existovali aj tie, kde si človek mohol slobodne zapáliť. Dnes už takúto možnosť nemáme. Práve preto sedíme u mňa doma na balkóne. Pár metrov od môjho domu je krásna kaviareň, ale už si tam človek nezapáli.

jeden z trendov, ktoré vás rozčuľujú, je teda postupné obmedzovanie slobody. Čo je ten druhý zlý trend?

Ten vidím v atomizovanej spoločnosti, ktorá sa snaží uspokojovať blaho každého jedného jednotlivca a každej menšiny. Odrazu sledujeme frontálny útok na tradičné piliere spoločnosti, rodinu, cirkvi, dediny a koniec koncov aj na politické strany. Bez týchto inštitúcií však budeme mať obrovský problém. 

Kým sa nám všetko darí, tak je to fajn, ale keď sa dariť prestane, tak práve tieto inštitúcie tvoria záchrannú sieť. Keď nebudú existovať inštitúcie tohto typu, ktoré nám v ťažkých časoch pomôžu, tak všetci budú očakávať pomoc od štátu, ktorý im ju nebude schopný poskytnúť. Nedá sa uspokojiť všetkých. Slobodná spoločnosť má svojich víťazov a porazených. Len čo bude štát sľubovať, že všetci sa budú mať ako v raji, tak to skončí v pekle. 

Boris Németh„Nezmizol som do lesa a neizoloval sa od vonkajšieho prostredia. Čítal som, rozprával sa s ľuďmi, aj s politikmi,“ hovorí Saša Vondra.

Komunisti raj na zemi sľubovali taktiež a vieme, ako to dopadlo. Nechcem teda dávať znamienko rovnosti medzi dnešný progresivizmus a komunizmus, ale niektoré znaky medzi nimi sú príbuzné. Marxisti sa prezliekli. V minulosti to boli ekonomickí marxisti, dnes pozorujeme kultúrny marxizmus, kde nám opäť niekto hovorí, ako máme žiť, čo máme jesť, čo nemôžeme jesť, čo máme hovoriť a čo hovoriť nesmieme. Kultúrni marxisti zároveň ničia tradičné inštitúcie, na ktorých je spoločnosť postavená. 

„Kritický intelektuál spoločnosť varuje, a nie máva červenou šatkou.“

naozaj ich ničia? Nie je to napríklad v prípade rodiny tak, že len chcú dať priestor aj ľudom, ktorí si rodinu predstavujú inak?

Túto možnosť im nikto neberie. Aj ja mám kamošov medzi LGBT komunitou a nikto im ten priestor neupiera, nikto ich neutláča. Majú právo robiť si, čo chcú. Ale jedna vec je  sloboda konania a druhá je vyvodzovať z nej nároky a robiť z nich normu. A to už nie, koniec, to je červená čiara. Manželstvo je medzi mužom a ženou, to je pre mňa norma. Manželstvo nám zaisťuje reprodukciu spoločnosti. 

Objaví sa nejaký chytrák a povie, že keď sa už deti nerodia, tak ich dovezieme. Prídu sem imigranti a tí sa o reprodukciu postarajú. Spoločnosť, ktorá začne outsourcovať aj vlastnú reprodukciu, nemá nárok na prežitie. Pokojne môžeme outsourcovať výrobu tričiek a košieľ do Číny, keď je to lacnejšie a tie produkty môžeme bez ciel priniesť späť. Ale nemôžme outsourcovať našu reprodukciu.