Kľúčom k akejkoľvek zmene je ochota

• Ako zmení náš pohľad na svet vyhorenie?
• Je empatia dar, alebo ju môžeme určitým spôsobom trénovať? 
• Využívame naozaj len 10 percent mozgovej kapacity a je pravda, že vďaka internetu hlúpneme?

v roku 2016 vás vymenovali za profesora na Karlovej univerzite. Viac ako dvadsať rokov sa venujete neurobiológii a riadite Oddelenie neurofyziológie pamäti vo Fyziologickom ústave Akadémie vied Českej republiky.  Ako sa vedec premostí zrazu ku koučingu? Aká bola vaša cesta? 

Moja cesta ku koučovaniu bola dlhá a tŕnitá. Od detstva som túžil po pokoji a prijatí. Zhruba v desiatich rokoch mi diagnostikovali Touretteov syndróm. Myslím, že vtedy som sa prvýkrát začal na veci dívať z iného uhľa pohľadu. Začal ma zaujímať mozog a to, čo sa v ňom deje. Čo spôsobuje, že cítime, vidíme, počujeme, a prežívame? Na vysokej škole som sa preto začal venovať neurovedám. 

V roku 2010 som začal viesť svoj vlastný tím. A v roku 2015 som vďaka veľkému pracovnému vypätiu prežil vyhorenie. Vtedy sa môj pohľad na svet opäť zmenil. Napriek tomu, že veda má ambíciu pomáhať ľuďom, a často sa jej to aj vďaka  medicíne darí, chýbala mi trochu praktická využiteľnosť nadobudnutých poznatkov. Tam niekde sa začala moja cesta ku koučingu a k rozvoju ľudskej osobnosti. Pracovať vo vede, venovať sa koučovaniu a skúmať ich možné prepojenie, to považujem za svoju celoživotnú cestu. 

Tourettov syndróm je neuropsychiatrické ochorenie, ktoré sa prejavuje pohybovými alebo zvukovým tikmi. Počas svojho magisterského štúdia som u vás absolvovala ústnu skúšku z predmetu Neurobiológia správania a pamäti. O vašom ochorení som nevedela a nič neobvyklé som nespozorovala. Takže buď som bola veľmi zlá pozorovateľka, sústredená iba na výsledok svojej skúšky, alebo ste sa naučili mať to určitým spôsobom pod kontrolou.

U niektorých ľudí s Touretttovým syndrómom problémy v dospelosti zmiznú, alebo sa zmiernia tak, že nie sú zreteľné. Pravda je, že ja patrím do tej druhej skupiny. Tiky u mňa pretrvali. Ak sa však sústredím, často nie sú vôbec pozorovateľné. Objavujú sa len v situáciách, keď sa nudím, čakám na niečo alebo v prítomnosti iných ľudí. Z knihy Olivera Sachsa je známy prípad lekára, ktorý trpel Tourettovým syndrómom, a pritom bol chirurg. Keď sa však sústredil na operáciu, tiky úplne zmizli. 

Archív A.S.Aleš Stuchlík je profesor na Karlovej univerzite, a to i napriek tomu, že v desiatich rokoch mu diagnostikovali Tourettov syndróm.

Mojim známym pomáha i kreatívna činnosť, pri ktorej sa úplne upokoja. U mňa tiky zmiznú pri prednášaní alebo pri diskusiách s inými ľuďmi. Pravdepodobne i pri ústnom skúšaní študentov sa sústredím na položenie otázok a pozorné počúvanie ich odpovedí. Takže som navonok úplne pokojný. Iba vôľou sa však tiky kontrolovať nedajú. Ich potláčanie a myslenie na ne ich skôr zosilňuje. Omnoho lepšie je zamerať sa na svoju vedomú pozornosť. Vtedy to je ako keby ste na ne „zabudli“. 

pre mnohých ľudí by toto ochorenie bola stopka v ich kariérnom raste, prípadne by zvažovali povolanie, v ktorom je menší kontakt s ľuďmi. Vy ste vysokoškolský profesor. Vediete prednášky, chodíte na konferencie v Česku i v zahraničí. Koľko odvahy a sebazaprenia to od vás vyžaduje? 

Každý človek to zvláda inak. Z jedného stretnutia spolku ATOS  (Asociácia pacientov s Tourettovým syndrómom), ktorý združuje pacientov a ich rodiny a priateľov, viem, že niektoré deti môžu skončiť i v špeciálnej škole. Je to asi otázka závažnosti. V ťažkých prípadoch sa tiky vyskytujú mnohokrát za minútu a pacienti nereagujú na lieky. Sú de facto invalidizovaní. V takých prípadoch môže pomôcť hĺbková mozgová stimulácia, ktorú prevádzajú špecializovaní neurológovia. Odvahu to určite vyžaduje.