Róbert Bezák: Je ťažké vrátiť sa späť

vaša situácia nie je ani po siedmich rokoch doriešená, stále nemáte oficiálne stanovisko k tomu, ako a prečo vás suspendovali. Na Pohode ste mi pri otázke na váš súčasný život povedali: „Teraz som už v pohode.“ Ako ste to mysleli? 

Keď som bol prvýkrát na Pohode, bolo to také zvláštne, lebo veď čo tam má čo hľadať arcibiskup, keď tam sú mladí ľudia, drogy, sex a rokenrol. Ale teraz tam už bol aj pomocný bratislavský biskup Jozef Haľko. Som rád, že aj moji kolegovia pochopili potrebu ísť na Pohodu a vytvárať tam pohodu. Keď som na tej diskusii povedal, že už som v pohode, tak s takým malým „p“. Nedá sa po tom všetkom, čo zarezonovalo v spoločnosti, v mojom živote a na čo som sa pripravoval aj v rámci cirkvi, povedať, že sa to skončilo. 

Ono to totiž bolo ako výbuch v mojom živote, rozmetalo to moje vízie. Po revolúcií som sa dostal do zahraničia, mohol som byť v Taliansku alebo v iných krajinách, študovať a vnímať cirkev, ľudí, naučiť sa jazyky. Víziu som mal aj o sebe, že som dostal šancu, aby som niektoré veci posunul dopredu, ale skončilo sa to úplne ináč – akoby som v jednej chvíli počul, „už je koniec“ – a aj to bolo tak prísne koncipované. Hoci ja som dekrét, podľa ktorého musím odísť z trnavského regiónu a nemôžem sa tam ani ukázať, nevidel.

ako ste žili po odvolaní? Verili ste v pragmatické aj kresťanské vyriešenie vášho odvolania? Že k nemu dôjde v dohľadnej dobe?

Po tom odvolaní som to nevedel najprv vstrebať. Pýtal som sa: „Prečo?“ Od cirkvi očakávame úctu k človeku a dôstojnosť. Ja som v cirkvi tridsať rokov pred svojím odvolaním účinkoval a vedel som, že niektoré situácie sú ťažké aj vo vzťahu k človeku. Ale stále som vedel, že si musím zachovať ako svoju, tak aj ich dôstojnosť. Takže aj keď som riešil ťažké veci – a boli aj osobné spory a ťažkosti –, aj tak som sa snažil zachovať to biblické: zavolaj si ho, porozprávaj sa s ním, ak to neprijme, zavolaj si aj ďalšieho kolegu. Až kým to nezájde tak ďaleko, že už sa s tým naozaj nedá nič robiť. 

V mojom prípade nič také neprebehlo. Bol som teda rozhodený z toho, že sa nedodržiavajú tieto základné pravidlá. Snažil som sa to posúvať ďalej, bol som aj vo Vatikáne, stretol som sa s pápežom, ale zistil som, že do toho už nemá zmysel investovať svoju osobnosť. Viete, keď sa dostanete vysoko, ten pád je dosť vážny. Ako šiel čas, už je to sedem rokov, to zhrozenie postupne odišlo. Prešla už určitá cesta, rok som žil v Taliansku, potom v Bratislave. V Bratislave som pôsobil veľmi dlho, mám tu kamarátov, vďaka ktorým som sa stal učiteľom na gymnáziu, kde teraz učím religionistiku. Tu sa začal môj nový život, mám na svete nejaké miesto a môj život pokračuje, aj keď to nebolo jednoduché. Ale žiť sa dá, preto hovorím o tej pohode, že mám miesto v spoločnosti a som tomu rád.

druhého júla uplynulo sedem rokov od vášho odchodu z pozície trnavského arcibiskupa, biskupom bez biskupstva ste naďalej. Boli to roky, v ktorých sme si hovorili: „To nemyslia vážne, to predsa nemôžu urobiť obľúbenému arcibiskupovi bez zjavnej viny.“ Ukazuje sa, že to mysleli vážne. Keď toto dokázali urobiť s arcibiskupom, a zrejme za váš pokus meniť pomery v cirkvi, ako majú nájsť odvahu bežní kňazi a rehoľníci, aby sa ozvali? V cirkvi je veľa strachu. Čo by ste poradili kolegom v cirkvi, aby prekonali strach a pozdvihli hlas za ozdravenie vnútrocirkevných pomerov? 

Teraz by som mal byť skôr ticho, lebo na to neviem odpovedať. Katolícka cirkev nie je tak organizovaná, že sú tam frakcie alebo voľby, ako je to v evanjelickej cirkvi. U nás to tak nie je. Kto sa raz stane biskupom, je neodvolateľný. Keď sa pozrieme do minulosti, boli rôzni biskupi. Ja som zažil biskupa Jozefa Feranca, ktorý bol veľmi lojálny voči štátu, a napriek tomu ho Vatikán neodvolal. No od katolíckej cirkvi akoby sa očakávalo, že tí, čo už sú hore, niečo vedia, a nepredpokladá sa, že by bolo treba ísť proti ním a kritizovať ich.

dá sa to zmeniť? 

No, je to existenciálna vec. Kňaz, ktorý by šiel tak ďaleko, že by chcel vyjadriť svoj názor, musí byť pripravený minimálne na to, že ho preložia do jednoduchej farnosti a jeho potenciál ostane nevyužitý. To platí hlavne u mladých kňazov. A čo sa dá spraviť? Možno aj mojím problémom bolo, že som stále očakával od tých, čo už sú tam hore, že majú určité poznanie, majú ducha, že rozmýšľajú, čo robia, čo povedia, s kým spolupracujú. A potom som zistil, že to tak nie je, že je tam veľa toho ľudského. Pamätám si, ako mi jeden chirurg hovoril: „Pán arcibiskup, vy ste museli urobiť jednu zásadnú chybu, vy ste nerozpoznali, čo je základná stratégia Vatikánu, a robili ste to po svojom, a preto ste o to miesto museli prísť.“

"Začal môj nový život, mám na svete nejaké miesto a môj život pokračuje, aj keď to nebolo jednoduché. Ale žiť sa dá, preto hovorím o tej pohode, že mám miesto v spoločnosti a som tomu rád."

čo ste mu na to povedali? 

Že sa mýli a že na najvyšších miestach je závisť, zlomyseľnosť, karierizmus. Človek ostáva človekom, aj keď sa stane kardinálom. Takže ani na tých najvyšších miestach nie sú takí kompletní ľudia, aby uvažovali, že toto miesto dostali ako úlohu. Neraz svoju funkciu zoberú tak, že nediskutujú s ostatnými. A ak to skúsia, musia rátať s tlakmi. Biskup Milan Lach je v Amerike a veru neviem, či je tam preto, že ho tam bolo treba, alebo preto, že sa v niektorých veciach ozval.

takže kňazi sa neozvú, ak sú nespokojní, hlavne preto, lebo sa boja straty zamestnania? 

Kňazské platy sú 500-600 eur, z toho si nenašetria dosť peňazí. Takže aj keby kňazi vyjadrili svoj názor, môžu sa dostať do vzduchoprázdna, nemajú kam ísť, nemajú zázemie. Ďalším problémom je, že cirkevní predstavitelia poznajú aj tých civilných predstavených, ktorí sú hore a vedia zariadiť, aby takýto kňaz nezískal ani civilné pracovné miesto. Za komunizmu to bolo tak, že ak kňaz stratil zamestnanie, nikde ho nevzali. Teraz sa to už trošku dá. A otázka je, či tí kňazi chcú až zájsť tak ďaleko. Minule boli suspendovaní dvaja kňazi, ktorí niečo napísali o celibáte. Prišli o miesta aj o existenciu, lebo v tej chvíli vás odstrihnú, nemáte ani zdravotné poistenie.

po siedmich rokoch síce opadli vybičované emócie, ale aj nádej, keďže váš prípad bol Vatikánom odložený na desiatky rokov. Ako by ste dnes zhrnuli hlavné dôvody svojho odvolania?

Všetko šlo rýchlo. Ja som si myslel, že post trnavského arcibiskupa má byť takou mojou úlohou – dať niektoré veci do poriadku. V roku 2008 došlo na delenie diecéz, došlo však aj na rozdelenie určitých majetkov a toho, čo sa potom malo medzi diecézami rozdeliť. Musím otvorene povedať, že v tom bol strašný chaos, ale v prvom rade šlo o to, kto koľko získa a prizná. V Trnave sa vytvorili fundácie, do ktorých bol preliaty cirkevný majetok s tým, že tie fundácie boli vyňaté z arcibiskupského majetku. Takže Trnava a aj môj predchodca povedali, že my nič nemáme. Ale to, že nie je nič na arcibiskupských listoch, neznamená, že nie je nič. Všetko to bolo na tých fundáciách. 

Boris Németh"Mnoho biskupov má s politikmi rôzne vzťahy. Kardinál Korec to „ťahal“ dokonca s tými, proti ktorým celý život bojoval," hovorí Bezák.

To zase vedeli zistiť z iných diecéz, z nitrianskej alebo banskobystrickej, že im uchmatli tisícky hektárov. Ja som bol z toho zhrozený. Vytvorili sa také jednotky, ako keď zoberiete Žilinu ako nové biskupstvo. Ale nedostali žiadne majetky, lebo všetky tie lesy a majetky už boli predtým predané. Keď sa to pripravovalo, tak každý z tých biskupov vedel, o čo príde alebo čo získa. Keď som vedel, že o to prídem, tak som o to prišiel skôr, ako to ten druhý stihol dostať. Alebo som to niekam tak schoval, že ten druhý mal problém to zistiť. Šlo o niekoľko tisíc hektárov veľmi úrodnej pôdy, šlo o veľké zdroje a o to mala záujem aj Nitra aj Banská Bystrica. To sa dalo do poriadku, aj keď to trvalo dlho. 

podarilo sa vám spraviť poriadok s cirkevným majetkom vo vašej diecéze? 

Ja som bol presvedčený, že sme to urobili dobre. Dohodol som sa na tom aj s bratislavským, nitrianskym i banskobystrickým biskupom a bol som rád, že sa to tak usporiadalo, keď to za môjho predchodcu nebolo možné. Ale asi to niekomu prekážalo. Pokračovalo to ďalej, čakal som niekoho z Vatikánu, aby to prišiel skontrolovať. Tu šlo aj o veľké finančné náhrady. Jeden syn nášho známeho politika na tom mohol získať obrovské milióny. On tie reštitúcie dával dohromady, volá sa Čarnogurský. To tiež spôsobilo veľké napätie. Hovorili o mne, že čo to tam ten tajtrlík prišiel robiť. Viete, tam bolo veľa zmlúv a tie zmluvy sa museli rušiť a to mnohým nevyhovovalo a narobilo mi to veľa nepriateľov. Tí už vedeli, kde sa majú ozvať a upozorniť na „Be­zákove chyby“, lebo ja vraj chodím cvičiť, aby som sa pozeral na sprchujúcich sa chlapcov, vymieňam ľudí v úrade a podobné nezmysly. Ja som po čase pochopil, že tie zmeny a narovnanie systému môžu dopadnúť pre mňa tak, ako to dopadlo.