stať sa rektorom hoci aj menšej univerzity je veľká česť. Lenže na Slovensku mnohé takéto univerzity nie sú pýchou vysokého školstva, ale skôr jeho hanbou. V čom sa Trnavská univerzita líši od mečiarovských univerzít, ktoré vznikali v druhej polovici 90. rokov?
Trnavská univerzita bola založená v prvej polovici 90. rokov. Nadväzovala na tradíciu jednej z najstarších univerzít v stredoeurópskom priestore a jej základom bola predstava o modernej vysokej škole, modernom vzdelávaní a modernom vedeckom výskume v oblasti humanitných a spoločenských vied.
Trnavská univerzita bola, jednoducho povedané, ambicióznym kultúrno-vzdelávacím projektom. Mečiarovi ľudia ju nezaložili, naopak, pokúšali sa ju zničiť. Minister Dušan Slobodník, zhodou okolností môj bývalý kolega z Literárnovedného ústavu SAV, zablokoval univerzite účty a osobne prišiel vymeniť zámky na rektoráte, aby sa rektor nedostal do svojej pracovne.
čo im na tej univerzite tak prekážalo? Že ju v začiatkoch finančne podporil George Soros? To zvykne slovenským blbom výrazne prekážať, aj keď to nie je pravda, takže keď to pravda bola, muselo im to prekážať ešte viac.
Určite to malo aj tento rozmer, ale presne to neviem. Soros však nebol jediný, kto Trnavskej univerzite výrazne pomohol. Prístup Mečiarových ľudí vyvolal úžasný vzdor celej akademickej obce, statočne sa držal prvý rektor Hajduk, učitelia viedli študentov pred Úrad vlády, lenže ani to všetko nemuselo stačiť.
Vláda pripravila zákon o zrušení Trnavskej univerzity a hovorí sa, že ak by sa v celej veci nezačala angažovať Margaret Thatcher, ktovie ako by sa to skončilo. V skutočnosti si však myslím, že viac ako Soros im prekážali ľudia, ktorí na univerzite učili. Boli to ľudia angažovaní v politike, a to najmä v politike zásadnej zmeny po roku 1989. Ľudia, ktorí dávali jasne najavo svoj postoj, že povedzme rozpad Československa nebol dobrý krok a že nemal legitimitu referenda.
takže oni chceli zrušiť univerzitu pre osobné antipatie? To by dávalo zmysel, pretože u ľudí typu Dušana Slobodníka znamenala osobná antipatia automaticky zúrivú nenávisť.
Myslím, že okrem konkrétnych ľudí im prekážala aj univerzita, ten jej moderný obsah. Všetko to, čo je spojené s pojmom modernej univerzity, im ležalo v žalúdku a bolo tŕňom v oku. Úplne sa to priečilo ich primitívnym nacionalizačným tendenciám a prekážalo to aj ich snahám urobiť hlavnú humanitnú a spoločensko-vednú inštitúciu z Matice slovenskej. Tam chceli presunúť časť ústavov Slovenskej akadémie vied a väčšinu zdrojov.
ty si v tom čase nemal s Trnavskou univerzitou veľa spoločného a pracoval si na jednom zo spomínaných ústavov SAV. Ako si prežíval koniec 80. a začiatok 90. rokov?
Literárnovedný ústav bol v tom čase veľmi inšpiratívnym prostredím. Peter Zajac tam zorganizoval koncom 80. rokov skupinu na výskum slovenskej literatúry osemdesiatych rokov, no išlo predovšetkým o reflexiu toho, čomu sme hovorili prechodné obdobia, teda fázy, v ktorých sa systém dostáva do dynamického pohybu. Nešlo pritom len o literárnych vedcov. Na semináre tejto skupiny chodili napríklad filozof František Novosad, lekár Peter Tatár, prognostik Fedor Gál, sociológ Martin Bútora.
„Na základných a stredných školách sa nás pýtajú, čo nám to sem posielate, a ja sa ich pýtam, čo to posielate vy nám.“
Predmetom nášho záujmu bolo prechodné obdobie, ktoré sme práve prežívali. Nikto netušil, že príde november ´89, ale bolo veľa signálov, že sa deje niečo podstatné. V Rusku prebiehala perestrojka a Peter Zajac hľadal pre celý tento pohyb teoretické zdôvodnenie. Vtedy vznikla aj jeho teória tvorivosti ako rozpohybovania systému, ktorého výsledok sa nedá dopredu predvídať. V rozpore s vtedy oficiálnym konštruktom pohybu ako zákonitého pokroku.
tých ľudí z vášho seminára spoznala väčšina z nás až v roku 1989, ako kľúčové postavy Verejnosti proti násiliu. Tak tomu vravím skúmanie prechodného obdobia fakt z prvej ruky.
Áno, ale vynikajúcu pracovnú atmosféru v ústave to po revolúcii dosť narušilo, pretože politika sa v tom čase úplne prirodzene dostala na prvé miesto. Skvelé bolo, že riaditeľom ústavu sa stal Rudo Chmel, ktorý bol už pred Novembrom šéfredaktorom Slovenských pohľadov a otvoril ten časopis pre názory, ktoré dovtedy oficiálne nebolo možné publikovať.
Objavili sa tam autori, ktorí predtým nikde byť nemohli – naraz tam bol Milan Hamada alebo Milan Šimečka mladší. Ale Rudo veľmi rýchlo odišiel robiť československého veľvyslanca do Budapešti, riaditeľom sa stal Peter Zajac, ktorý však mal obrovské množstvo povinností v politike, takže ústav vlastne viedol doktor Petrík ako zástupca riaditeľa a ja ako vedecký tajomník.
BORIS NÉMETH
a tam si zažil aj nástup mečiarizmu.
Áno a dial sa nám rovno nad hlavami. Literárnovedný ústav sa totiž rozdelil na Ústav slovenskej literatúry a Ústav svetovej literatúry, pričom riaditeľom toho druhého sa stal spomínaný Dušan Slobodník a dosť aktivít vtedajšieho HZDS sa „kulo“ u neho v pracovni na druhom poschodí našej spoločnej budovy. Vtedy išlo naozaj o existenčné ohrozenie ústavu, pretože nastúpil tlak na presun časti akademických ústavov do Matice slovenskej.
V tom čase sa v politickom priestore začala raziť predstava o literárnej vede ako predovšetkým vlastivednej disciplíne, ktorá má svojimi výstupmi oprávňovať nastupujúci nacionálny obrat. Dušan Slobodník verejne hovoril o národnom realizme, a keď sme to v Kultúrnom živote a všelikde inde namietali, tak nám odkázal, že veď sa môžeme z republiky odsťahovať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.