meno Rod Dreher evokuje okrem iného aj príbeh vašej konverzie z protestantizmu na katolicizmus a následný presun k pravoslávnej cirkvi. Znie to nezvyčajne. Aký príbeh sa skrýva za týmito „presunmi“?
V Spojených štátoch to nie je až také neobvyklé. Viac ako štyridsať percent Američanov vyznáva iné náboženstvo ako to, v ktorom vyrastali. Ja som sa narodil do rodiny nepraktizujúcich metodistov. Nikdy som vieru nebral vážne a keď som sa stal tínedžerom, úplne som prestal veriť v Boha. Raz však moja mama v nejakej súťaži vyhrala výlet do Európy. Jej sa ísť nechcelo, tak poslala mňa. Mal som 17 rokov a bol som medzi účastníkmi zájazdu jediný mladý človek. Bolo mi to jedno, chcel som ísť do Paríža, vidieť múzeá či miesta, kde žil Ernest Hemingway.
Keď sme sa autobusom presúvali z Anglicka do Paríža, zastavili sme sa pri nejakom starom kostole. Vôbec som nebol nadšený, nudil som sa a čo najskôr som chcel byť v Paríži. Nasledoval som však tú skupinku seniorov do kostola. Tam vnútri sa zmenil môj život. Jednoducho som vošiel do katolíckej katedrály, o ktorej som predtým ani nevedel, že existuje. Nič ma ako chlapca, ktorý vyrastal v 20. storočí v Spojených štátoch, nemohlo pripraviť na tú Božiu slávu, ktorá sálala z kameňov a skla katedrály. Úplne ma to pohltilo a všetky moje tínedžerské výhrady voči kresťanstvu sa v tom momente roztopili.
bol to emocionálny zážitok?
Estetický, emocionálny, fyzický. Dovtedy som si myslel, že mám na výber len rozriedený spoločenský protestantizmus, v ktorom som vyrastal, alebo veľmi emocionálny evanjelikalizmus. O nič z toho som nemal záujem. A zrazu som dostal ranu priamo do srdca, neodolateľné nutkanie spoznať Boha, ktorý dokázal inšpirovať ľudí, ktorých mená som ani nepoznal, postaviť taký nádherný chrám na jeho slávu. Z toho kostola som odišiel ako hľadajúci človek. Počas nasledujúcich rokov som bol na univerzite, bojoval som s filozofiou aj s Bohom, ale ani na chvíľu som nepochyboval, že ak konvertujem, tak sa stanem katolíkom. Veľmi ma nadchol aj pápež Ján Pavol II. Bol som sa na neho pozrieť pri jeho návšteve New Orleans v Louisiane. V tom človeku bolo niečo, čo som hľadal a potreboval nájsť. Nakoniec som v roku 1993 vo Washingtone DC konvertoval a stal sa katolíkom.
tým však teraz nie ste. Prečo?
V DC som bol veľmi „zapálený“ katolík. Nielenže som sa stotožňoval s katolíckym učením, ale katolicizmus bol aj mojou identitou. Tí katolíci, ktorých som v DC poznal, boli istým typom politického klanu. Patril som do kruhov otca Richarda Johna Neuhausa, slávneho editora magazínu First Things a môj život bol skvelý, naplnený zmysluplným životom v komunite priateľov. V roku 1998 som sa však presťahoval do New Yorku, oženil som sa a začal písať pre New York Post.
„V mojich predstavách o katolíckej cirkvi som sa strašne sklamal.“
Práve na tomto mieste som v roku 2001 začal novinársky pracovať na prípade sexuálneho zneužívania v cirkvi. Išlo o lokálny škandál, ale aj tak som na to nebol pripravený. Raz som robil rozhovor s jedným statočným katolíckym kňazom, ktorý plne stál na strane obetí. Na konci rozhovoru mi hovorí: „Rod, myslím, že svoju vieru berieš vážne, preto ťa musím varovať, že ak budeš o týchto veciach písať ďalej, dostaneš sa na miesta, ktoré sú temnejšie, ako si dokážeš predstaviť.“ Poďakoval som sa mu a dodal som, že musím písať o tomto prípade nielen preto, aby sa zodpovední dostali pred spravodlivosť, ale aj preto, že chcem pomôcť očisteniu cirkvi. Bola to predsa moja cirkev a mal som tiež malého syna. Chcel som, aby bol v bezpečí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.