prvýkrát sme sa stretli v Štúdiu Olympia bratislavského Divadla Nová scéna, a to na inscenácii Domov (...kde je ten tvoj?). Fiktívny príbeh dvoch mladých Slovákov, ktorí utekajú z vojnou zmietaného domova a hľadajú nové miesto pre život, vychádza z vašej literárnej predlohy. To predstavenie ma veľmi zasiahlo, neviem ho dostať z hlavy. Ako zapôsobilo na vás?
Bola som dojatá. Režisér Svetozár Sprušanský a dvaja mladí herci urobili skvelú inscenáciu, ktorej scénická interpretácia je veľmi blízka originálnemu textu. Keď čítate knihu, príbeh ožíva vo vašej hlave, no takto ožil na javisku pred našimi očami. Cítila som, že veľmi vystihli hlavnú myšlienku môjho textu.
vaša novela, ktorá je predlohou inscenácie, má názov Vojna – čo ak by vypukla tu (War – what if it were here, 2001). Autori divadelného predstavenia priznávajú, že chcú oslovovať najmä mladých divákov, žiakov základných a stredných škôl, a tak radšej zmenili názov na Domov (...kde je ten tvoj?). Vraj preto, aby už samotným názvom hry zbytočne nešokovali učiteľov ani rodičov a bolo to pre nich prijateľnejšie. Rozhodli sa správne?
Áno, je to v poriadku. Vojna v mojej knihe totiž nie je taká podstatná. Je to príbeh o tom, čo sa s človekom deje, keď musí opustiť svoju rodnú krajinu, keď stratí domov a všetky sociálne väzby, keď príde o spoločenské postavenie, prácu, finančnú bezpečnosť aj možnosť užívať si život.
Nastoľujem otázky identity a kontroly nad vlastným životom, pretože keď sa stanete utečencom, zrazu o sebe nerozhodujete. Váš život je v rukách niekoľkých úradníkov. Z tohto pohľadu názov knihy nie je vôbec taký dôležitý, naopak, je to len akási prvá veta.
inšpirovala vás na napísanie príbehu o utečencoch politická situácia, ktorá vládla v Dánsku začiatkom milénia?
Áno, vyprovokovali ma politici. V Dánsku sme dlho mávali centristické vlády, postavené na spolupráci ľavicových a pravicových strán. V roku 2001 však stredopravicová strana získala väčšinu a zostavila vládu vďaka hlasom extrémistickej a nacionalistickej ultrapravice. Vo veľmi krátkom čase sa naša krajina zmenila.
„Ľudia, ktorí volia nacionalistické strany, nie sú automaticky extrémisti či rasisti.“
čo sa presne stalo?
Prisťahovaleckej politiky sa chopila ultrapravica a jej rétorika bola primárne zameraná proti cudzincom a utečencom, najmä moslimom. Dovtedy sme v Dánsku nemali s prisťahovalcami vážne problémy, oni ich však umelo vyrobili. V parlamente zrazu sedeli poslanci podporujúci vládu, podľa ktorých islam nie je náboženstvo, ale len teroristická organizácia.