stojíte za prípravou festivalu Mesiac fotografie. Tento ročník bude venovaný novembru 1989, no nechcete ponúknuť výber historických fotografií, ale také, ktoré na túto historickú udalosť nejako reagujú. Ako to robia?
Je to komplexnejšie. Sú tam napríklad dve výstavy, ktoré rozprávajú o tom, ako vyzeral svet pred rokom 1989. Jedna z nich predstavuje diela poľského fotografa Witolda Krassowského. Výstava sa volá Love – Krowe a týka sa ani nie tak undergroundu, ale skôr sveta mimo oficiálnej scény vtedajších poľských dejín. Či už to boli rockové koncerty alebo festivaly, vždy išlo o svet posthipisáckej generácie. Bola v tom sloboda, no bola to špecifická poľská sloboda. Druhá je zas výstava Tomáša Pospěcha.
tá sa bude týkať čoho?
Pospěch to postavil na Slušoviciach. Jednou z fotografií je ideálny portrét kravy. Komunisti sa totiž vtedy silou-mocou usilovali zobrazovať všetko ako dokonalé, ako raj na zemi. A Pospěch na to ironicky reaguje „kolářovskou“ rolážou družstevnej kravy. Jednoducho iba využil vtedajšiu propagandu kolchozov a vtipne ju komentuje.
toto sú reakcie na to, čo Novembru predchádzalo, no to je len výsek z toho, čo Mesiac fotografie ponúkne.
Iste, je tam výstava, ktorá ukazuje na svet vo Vyšehradskej štvorke po tridsiatich rokoch, najmä pokiaľ ide o maďarských, poľských, slovenských a českých študentov. No to, čo chceme obzvlášť zdôrazniť, je, že bez roku 1989 by nebol ani náš festival. Nemohol by som sem totiž doviesť mnohých zahraničných umelcov.
toto bol pred Novembrom najväčší problém pre takéto festivaly?
Áno, nesmeli ste vystavovať diela emigrantov. Ešte v apríli 1989 som robil s Aurelom Hrabušickým výstavu vo foyer Slovenského rozhlasu, kde boli diela Juraja Liptáka, ktorý emigroval z Československa asi desaťročie predtým. Do katalógu nám to odmietli zaradiť, tak sme katalóg vydali s prázdnou stranou a Liptáka sme museli stiahnuť z výstavy. A rovnako sme nesmeli vystavovať diela tých, ktorí boli kritickí k režimu, napríklad Ivana Hoffmana. No a treťou vecou bolo, že neboli financie na to, aby sme si mohli dovoliť pozvať k nám drahých umelcov.
po roku 1989 sa to už dalo?
Dalo sa to, ale nie vďaka našim štátnym peniazom, ale opäť len vďaka peniazom zo Západu. Niečím prispel Goetheho inštitút, niečím Francúzsky inštitút, niečím zas Rakúske kultúrne fórum – a odrazu sme tu mohli mať diela Helmutha Newtona.
za komunizmu tu boli fotografi, ktorí boli kritickí voči režimu, ale aj takí, ktorí voči nemu ostávali poplatní. Koľko takých bolo?
Neboli to stovky, skôr desiatky, lebo režim nemal platformu, na ktorej by sa dalo ich diela publikovať. Fotografi-dokumentaristi, ktorí robili v podstate akýchsi podnikových fotografov, neboli až takí zaujímaví. Tí fotografovali prvé máje a schôdze komunistov či odborárov. Z času na čas spravili propagačné knihy o Bratislave, Žiline alebo Košiciach. Dostali to ako štátnu zákazku, a tak nafotili nádherné sídliská so šťastnými deťmi a podobne. Ich fotografie sa potom objavili akurát tak v Smene, Pravde alebo občas v nejakej galérii. No týchto fotografov nebolo až tak veľa, asi tak do dvadsať, lebo ani tej roboty zas toľko nebolo. No a existovalo tam ešte jedno sito.
aké sito?
Keď ste vtedy chceli prežiť ako fotograf a predávať svoje fotografie – lebo vtedy bolo zvykom, že si ľudia kupovali fotografie do bytov, keďže boli lacnejšie než obrazy –, tak ste museli byť evidovaný v Slovenskom fonde výtvarných umení (SFVU). Aby ste sa do tohto Fondu dostali, museli ste prejsť schvaľovacou komisiou, ktorá väčšinou akceptovala len absolventov vysokej školy. No a záležalo od toho, kto sedel v komisii. A už ako čakateľ alebo člen SFVU ste nemohli predať nijaké dielo bez súhlasu komisie.
Keď Tibor Huszár priniesol na schválenie cyklus o stavbe Liptovskej Mary, tak mu do toho začala komisia frflať, uzniesla sa, že to nie je vhodné a Huszár sa musel buď vrátiť s novými prácami, alebo rezignovať a vzdať sa honoráru za odvedenú robotu. No bola ešte jedna cesta, ako sa dalo zarábať peniaze.
Toto je Fontcubertov svet: spochybňovať hodnovernosť zdrojov, ktorým veríme s takou ľahkosťou.
predpokladám, že takisto kontrolovaná štátom.
Samozrejme. Tí, ktorí boli v komisii, si strážili konkurenciu, mali monopol. Niekedy aj niečo pustili von, ale za nízky honorár. Ak bol honorár za fotku 1 000 korún, oni mu dali iba 300. Vtedy tiež platilo pravidlo dvojpercentnej účasti umelcov na budovaní štátu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.