Max Kašparů: Sme povrchní, až to bolí

v rozhovore sa dočítate:

• prečo sú vzťahy dôležité pre kvalitu života
• aké problémy trápia mladých ľudí a prečo
• čo chýba deťom v súčasných rodinách

vo svojich mailoch sa podpisujete ako „kněz, psychiatr a nepřizpůsobivý občan“. V čom spočíva vaša neprispôsobivosť?

Nemôžem sa prispôsobiť tomu, že máme päťdesiatsedem pohlaví. Zatiaľ. Ja stále tvrdím, že je len muž a žena, čo je dnes spiatočnícke a tmárske. Odmietam sa ako detský psychiater prispôsobiť tomu, že sexuálna výchova má byť už v materských školách. A týchto vecí je toľko, že spojenie „neprispôsobivý občan“ považujem za svoj najvyšší titul.

máte teda hlboký vnútorný pocit, že v dnešnom svete patríte medzi menšinu?

Áno. Sú lokality, kde je neprispôsobivých občanov viac, ale tu a tam sa vyskytujeme aj solitérne. (úsmev)

pred nejakým časom som zachytil úvahu, že ľudia na smrteľnej posteli najviac ľutujú dve veci: že vo svojom živote nerobili to, čo mali naozaj radi a že netrávili viac času s ľuďmi, ktorých mali najradšej. Súhlasíte s týmto tvrdením?

Áno. Keď človek zostarne a kladie si otázky, tak tieto sú asi najčastejšie. Sú to veci, ktoré vtedy človek môže ľutovať, ale nemôže ich napraviť, lebo na to už nemá čas. Ak by sme oba tie problémy spojili, zistili by sme, že sa netýkajú ničoho materiálneho, ale duševnej a duchovnej oblasti. Jadrom týchto problémov sú narušené vzťahy, pretože celý život je o vzťahoch.

z toho vyplýva, že počas nášho života by sme najviac pozornosti mali venovať vzťahom. Prečo?

Okrem dospelých pracujem ako psychiater aj s deťmi a keď chcem zistiť, čo ich trápi, pýtam sa, o čom je ich život. Dieťa úprimne povie, že jeho život je trápenie so školou, s rodičmi a s kamarátmi. Keď rovnakú otázku položím ich rodičom, povedia niečo úplne iné a rozdielne sú aj odpovede starých rodičov. 

Vždy sa však tieto odpovede týkajú vzťahov. Už od momentu, ako sa spojí spermia a vajíčko a uhniezdia sa v maternici, tak dieťa vytvára vzťah. Keď sa narodí, nadväzuje vzťah s otcom, s kamarátmi, spolužiakmi, spoluväzňami, potom sa ožení a takto to ide až do krematória.

moja otázka smeruje skôr k tomu, ako má zistenie, že vzťahy sú pre život to najpodstatnejšie, prakticky ovplyvňovať môj každodenný život. Na tomto svete totiž existuje aj moja materiálna verzia a ak chcem prežiť, musí pracovať, zarábať peniaze a riešiť hmotné záležitosti.

Zas je to o vzťahoch. Keď prichádzam na prednášky, zamerané na vzťahy, ľudia si často myslia, že budem hovoriť o vzťahu medzi mužom a ženou. Nie je to pravda. Človek žije vo vzťahoch, ktoré majú štyri roviny. Prvá je rovina ja k sebe. Keď mi klient v ordinácii povie, že by najradšej vyletel z kože, nevidel sa a zakopal sa pod zem, dáva mi tým najavo, že má veľmi zlý vzťah k sebe a taký človek nemôže vytvárať dobré vzťahy. 

Druhou rovinou vzťahov je vzťah ja – ty, tretia rovina je vzťah k práci, k národu a k jazyku, k histórii krajiny – to sú kultúrne vzťahy. A ak sme kresťania, máme ešte jeden, vertikálny vzťah, a to je vzťah k Bohu. Nech robím čokoľvek, vždy som vo vzťahoch.

to je komplexná odpoveď. Keď sa však prakticky pozrieme na naše životy, často vidíme situáciu, že na budovanie vzťahu so sebou samým alebo s ľuďmi mimo mojej práce je málo času. Ako by sme mali tento problém dnešnej doby riešiť?

Volá sa to hierarchia. Nemám rád slovo priorita, radšej slová prostriedok a cieľ. Čo je práca? Prostriedok alebo cieľ? Ak to je cieľ, tak sa mi ľudia v mojom okolí často stanú len prostriedkami. Mnohí si hovoria: manželka, deti, musíte akceptovať, že mojím cieľom je práca, však to vlastne robím pre vás. Ale tento prístup v skutočnosti znamená, že opúšťame človeka a toto opúšťanie zdôvodňujeme človekom. 

Práca je predsa prostriedok, nie cieľ! Prostriedok na uživenie rodiny, prostriedok k dobrému pocitu, že sme niečo urobili. Veľa ľudí má tendenciu vidieť cieľ v tom, čo je prostriedok. Sme však obklopení vecami a ľuďmi. Kým veci máme používať, ľudí máme milovať.

„Dieťa úprimne povie, že jeho život je trápenie so školou, s rodičmi a s kamarátmi.“

mnoho ľudí vníma svoju prácu ako prostriedok. Napriek tomu sú na nich kladené také pracovné nároky, že majú na vzťah so sebou a s inými ľuďmi mimo práce objektívne menej času. Nie je na základe vašej psychiatrickej praxe problémom dnešnej doby to, že pracovné očakávania, ktoré sa na ľudí kladú, sú priveľké a to potom škodí ich vzťahom?

Mám skúsenosť, ktorá u mňa osobne viedla k syndrómu vyhorenia. To sa stáva človeku, ktorý pracuje s ľuďmi – kňaz, psychológ, učiteľ, lekár. Práca vtedy stráca radosť a stáva sa bremenom. Ja som nemohol vidieť ani pacienta. Mal som byť ako lekár pokojný, ale keď vošiel ku mne prvý pacient, budila sa vo mne nervozita a nepokoj. Viem, že toto sa deje viacerým ľuďom, pretože tej práce je priveľa. A všetkého priveľa škodí.

čo ste robili, keď tento stav už nastal? Zobrali ste si rok voľna?

Nemohol som si to dovoliť, počkal som, kým pôjdem do dôchodku a potom som si to voľno vzal (smiech).

Oslávte s nami 30 rokov slobody. Bez nezávislých médií nie je slobodná žiadna krajina. Podporte nás kúpou digitálneho predplatného za výnimočnú cenu.

vo svojej novej knihe Záchranné koleso kňaza a psychiatra Maxa Kašparů s podtitulom Ako sa neutopiť v tomto zložitom svete ponúkate svoj pohľad na stav dnešnej spoločnosti. Ten pohľad je veľmi kritický. Tvrdíte, že spoločnosť zlyháva, lebo zlyháva rodina a mladí ľudia nevidia cieľ svojej existencie. Ako ste dospeli k takému záveru?

Z praxe. Štyridsaťpäť rokov pracujem s mladými ľuďmi a preto vidím posun, ktorý tu nastáva. Uvádzam to na príklade. Každá loď musí mať svojho kapitána a ten musí ovládať tri veci. Po prvé, ako sa správať na mori, aby nestroskotal, teda nejaké pravidlá námornej plavby. Po druhé, musí mať povedomie o tom, ako sa správať k vlastnej lodi, aby ju nepoškodil. A po tretie, mal by vedieť meno prístavu, kam sa plaví. Keď toto prenesiem na mladých ľudí, s ktorými sa stretávam, rastie počet deprivantov, ktorí sú na prvý pohľad zdraví, ale eticky, morálne, hodnotovo sú zmrzačení. 

Pravidlá správania sa na mori v zásade ovládajú. Správanie k sebe samému im už ide menej, čo sa prejavuje v požívaní alkoholu a drog a v Česku rastie počet samovrážd. Najhoršia je však tretia vec: mladý človek v živote blúdi, nevie kam ísť, nevidí zmysel, prístav. 

Spomínam si na jedného mladíka, ktorý prestal chodiť do školy, parazitoval na rodičoch, bral drogy a pil, mal 19 rokov. Rodičia ho priviedli ku mne. Pýtal som sa ho, čo by chcel robiť, či by chcel študovať, či by chcel podnikať a čo by vôbec chcel robiť. Na všetko odpovedal, že nevie. Nepoznal cieľ. Keby aspoň povedal, že chce cestovať, kúpiť si auto, založiť si rodinu... Nie, nevedel. Na mori života bol bludný Holanďan. Keď tomuto rastúcemu počtu blúdiacich mladých ľudí ponúknete nejakú víziu, odmietnu ju, pretože je spojená s námahou a odriekaním. A súčasný človek sa chce baviť. Zvyknem hovoriť, že ak český národ vymrie, bude to preto, že sa „ubaví k smrti“.