Karol Sudor: S Palkom bytostne nesúhlasím, no nie je to fašista ani katolibanec

v rozhovore s Karolom Sudorom sa dočítate:

• prečo sa rozhodol spraviť knihu s Vladimírom Palkom,
• čo vraví na negatívne reakcie na jeho knihu,
• prečo treba diskutovať aj s oponentmi,
• prečo nedokážeme správne definovať  konzervativizmus, liberalizmus či fašizmus

pred niekoľkými dňami ste vydali knihu rozhovorov s Vladimírom Palkom Šiel som až na hranu, ktorý je časťou verejnosti vnímaný ako kontroverzná osobnosť. Ako táto kniha vznikla? 

Nevyberal som si ho podľa toho, či je, alebo nie je kontroverzný. Predtým som urobil knihu s Fedorom Gálom, ktorého mám rád a ktorého je radosť počúvať, takže som spojil príjemné s užitočným. Po dokončení som začal rozmýšľať nad ďalším respondentom. 

Vychádzal som z toho, že na Slovensku sa písaním kníh pre menšinové publikum veľa zarobiť nedá. Ak mám teda stráviť 50 – 60 hodín zo svojho voľného času nahrávaním rozhovoru a následne stovky hodín jeho prepisovaním a editovaním, tak ma to v prvom rade musí baviť. Rozmýšľal som, kto spĺňa tieto kritériá a napadlo mi, že neviem o slovenskej knihe, kde by sa niekto pokúsil preniknúť do mentálneho sveta opačného tábora v snahe pochopiť ho a zároveň konfrontovať. 

Vždy ma bavili robiť rozhovory s respondentmi, ktorí neboli mojej krvnej skupiny. Vtedy má rozhovor grády, napätie a mňa aj celkom baví „hádať sa“ s respondentmi. Napadlo mi teda urobiť knihu o tom, ako liberál spovedá konzervatívca. Prispelo k tomu aj to, že ma prekvapovali a neraz vytáčali mnohé názory konzervatívcov, ktoré sa u nás púšťali do éteru. Nadobudol som pocit, že kým my sa do ich životov nestaráme, oni túžia donútiť nás, aby sme žili podľa ich hodnôt.

ktorých konzervatívcov máte na mysli?

Takých je veľa, vyberme trebárs Antona Chromíka, oboch Kuffovcov či Jána Oroscha. Prepáčte, ale ak sa raz niekto bratríčkuje s Harabinom či Kotlebom ako Kuffa napriek tomu, čo tí dvaja narozprávali a napáchali vo verejnom priestore, jednoducho nemôže byť dobrým kresťanom. To, mimochodom, nie je moja myšlienka, to mi vysvetľovali priatelia – kňazi.

skúsim sa vami trochu polemizovať. Chromík a Kuffa sú konzervatívci?

Deklarujú sa tak, a niet pochýb, že ich názory nie sú liberálne. Môžeme to nazývať hocako, v každom prípade viaceré ich tvrdenia sú u mňa osobne za hranicou príčetného konzervativizmu, ktorý je inak plne legitímny. Ich prejavy už vnímam v polohe, že ubližujú iným, ponižujú ich, zosmiešňujú, pohŕdajú nimi, a pokojne si tam dosaďte akúkoľvek skupinu či menšinu, s ktorou majú problém. 

„Chcel som urobiť knihu s človekom, ktorý si nenechá brnkať po nose.“

Chýba mi tam skutočná úcta, súcit, empatia, pokora a dobro, teda veci, ktoré by mali z ich pevnej viery sršať. Nemôžem si pomôcť, ale z vyššie menovaných pánov naozaj necítim ani náznak lásky k blížnemu, skôr bohorovnosť. Porovnávam ich trebárs s Antoniom Srholcom a vidím rozdiel v srdciach. Nechcem však tých pánov podrobnejšie rozoberať, lebo ich osobne nepoznám, opisujem len môj osobný dojem z nich. Navyše, podobné typy sa dajú nájsť nielen medzi konzervatívcami, ale aj liberálmi.

ich názory sú ovplyvnené tým, že sú konzervatívci alebo je to skôr o tom, akí sú ľudia?

To navzájom súvisí. Je to kombinácia toho, akí sú ľudia, kto a ako ich vychoval, aké prostredie ich determinovalo a toho, kto mal na nich vplyv. To celé je kombinované s ich vierou a s jej výkladom, s ich egom, formálnou aj neformálnou autoritou. Vyústilo to do podoby, ktorá je pre mňa osobne neakceptovateľná. Aby však bolo jasné – ich presvedčenie je legitímne, akceptujem ho a nikdy by som im nezakázal hlásať ho.

vašu knihu ste nazvali Liberál spovedá konzervatívca. Existujú však aj iní konzervatívci ako je Chromík, Kuffa či Orosch. Konzervatívcami sú aj Peter Zajac, Peter Osuský, Ondrej Dostál či František Mikloško.

Vysvetlím. Chcel som urobiť knihu s kresťanským, a nie občianskym konzervatívcom. Františka Mikloška mi však „ukradol“ Janko Štrasser už pár rokov dozadu a z ich dialógu vznikla skvelá kniha. 

medzi konzervatívcami ale existujú zásadné rozdiely. 

Samozrejme, že medzi Ondrejom Dostálom a Vladimírom Palkom sú obrovské rozdiely, lebo Ondrej je občiansky a Palko kresťanský konzervatívec. S Ondrejom sa poznáme roky a na mnohé veci máme podobné názory. Medzi Františkom Mikloškom a Vladimírom Palkom však už veľké názorové rozdiely nie sú. Líšia sa skôr v tom, ako svoje myšlienky podávajú verejnosti. 

Hoci teda majú podobné názory, Mikloška oprávnene vnímame ako ekumenického človeka, dokonca ako most medzi konzervatívcami a liberálmi, kým Palko svojím vystupovaním nadobudol povesť nezmieriteľného tvrďasa. Jednoducho platí, že Mikloško svoje myšlienky podáva citlivejšie. Viac ako iní vníma potrebu empatickej komunikácie aj s druhým brehom. A to zase nie je u každého konzervatívca, ale ani liberála, bežné.

prečo teda voľba padla na Vladimíra Palka?

Má to viac dôvodov. Po prvé – nie je hlúpy, čo som zistil z viacerých rozhovorov, ktoré som s ním robil pre médiá. Je to inteligentný človek, vedec, matematik. Jedným z rozhodujúcich kritérií pri výbere bolo i to, že som chcel urobiť knihu s človekom, ktorý si nenechá brnkať po nose.