Rozhovory s troma ľuďmi, ktorí sa snažili o skvalitnenie školstva, každý z inej pozície. Nikomu sa to nepodarilo.
Vieme, akú máme chorobu, ale nevieme, ako ju vyliečiť. Striedajú sa lekári, jeden dáva obklady, druhý prikladá pijavice, tretí donekonečna röntgenuje. Hovorí jeden z autorov reformy Učiace sa Slovensko.
To je ťažká otázka, mohol by som na ňu odpovedať aj „neviem“. Bolo tam veľa zákulisných vecí a politických rozhodnutí, pri ktorých sme my ako autori neboli.
Celý ten dokument aj zložito vznikal. Minister Plavčan nás oslovil, jeho poradca Peter Mederly zostavil tím a dal nám voľnú ruku. Nemali sme žiadne obmedzenia. Druhou stranou mince bolo, že zadanie, ktoré sme dostali, bolo možno až príliš vágne.
Už od začiatku sme mali rôzne otázky, na ktoré sme nie vždy dostali odpoveď. Nakoniec sme sa rozhodli, že dáme na papier našu ideálnu predstavu a ostatné už potom bude na rozhodnutí politikov. Mnohé navrhované opatrenia sme nevedeli finančne kvantifikovať. Ale povedali sme si, že to v danej fáze ani nie je našou úlohou. Rozhodli sme sa formulovať opatrenia s tým, že až keď si ich politici a vedenie ministerstva „ideovo“ osvoja, má zmysel kalkulovať náklady.
My sme s Inštitútom vzdelávacej politiky úzko spolupracovali a keď sme nejaké dáta potrebovali, tak nám ich poskytli. Problém bol skôr v tom, že mnoho dát v našom školstve jednoducho neexistuje, pretože sa nezbierajú. Dlhé roky máme nefunkčný rezortný informačný systém a nedostatočne vedené štatistiky.
„Andrej Danko sa vyjadril, že si v školstve želá viac štátu. To bolo v rozpore s naším videním.“
Školstvo je oblasť, ktorá rôznymi spôsobmi zasahuje do politiky. Vedeli sme, že bude lepšie, ak budeme vznikajúci dokument už priebežne konzultovať s predstaviteľmi jednotlivými politických strán. Viaceré strany s tým súhlasili a priebežne sme s nimi konzultovali. Jediná strana, s ktorou tento proces neprebiehal, bola SNS – teda strana ministra, ktorý inicioval vypracovanie Učiaceho sa Slovenska. Ako sme sa spätne dozvedeli, už počas tvorby dokumentu tam boli isté pnutia a my sme už dlhšie tušili, že to môže skončiť tak, ako to aj skončilo.
Myslím, že s celkovým ideovým smerovaním vízie. Andrej Danko sa napríklad niekde vyjadril, že si v školstve želá viac štátu. To bolo v rozpore s naším názorom, že v mnohých oblastiach by štát mal do školstva zasahovať menej. Ale pokiaľ existovali nezhody na tejto základnej úrovni, tak bolo pravdepodobné, že sa im ten materiál nebude páčiť.
My sme to však nepísali pre SNS, ale pre túto krajinu. Ten materiál stále existuje a je k dispozícii aj pre nasledujúce politické garnitúry.
Nemyslím si, že sa tie veci riešili, len sa o nich hovorilo. To je rozdiel. Všetci autori Učiaceho sa Slovenska sa v školstve dlhodobo pohybujú, takže sme, samozrejme, poznali všetky predchádzajúce materiály. Je pravda, že o mnohých problémoch sa tu dlhodobo hovorí, avšak riešenia neprichádzajú. To je jedna zo základných charakteristík nášho školstva. Dlhodobo vieme pomenovať problémy, ale nikto nevie, čo s nimi. Vieme, akú máme chorobu, ale nevieme, ako ju vyliečiť. Striedajú sa lekári, jeden dáva obklady, druhý prikladá pijavice, tretí donekonečna röntgenuje, no nikto nedokáže chorobu vyliečiť.
Ale okrem vecí, o ktorých sa už predtým veľa hovorilo, bolo v materiáli aj pomerne veľa nových myšlienok a návrhov. Žiaľ, ministerka Lubyová z dokumentu urobila len taký slabý vývar, nazvala to Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania a ten sa akože implementuje. Z môjho pohľadu všetko, čo bolo v dokumente inovatívne a čo len trochu odvážne, vypadlo. Ostali tam veci, ktoré by sa aj tak boli realizovali, veci, ktoré veľa nestoja a veci, ktoré nevyvolajú odpor.
„Miesto toho, aby sme to naše školstvo liečili, tak ho znovu a znovu vyšetrujeme a vytvárame dlhé zoznamy diagnóz.“
Presne tak. Ale to, čo máme, by som nazval diagnózami, nie stratégiami. Jeden pán to trefne komentoval, že ide o „terapiu nekonečným diagnostikovaním“. Miesto toho, aby sme to naše školstvo liečili, tak ho znovu a znovu vyšetrujeme a vytvárame dlhé zoznamy diagnóz.
Školstvo je obrovský, neriaditeľný kolos. Ľudia si to mylne predstavujú tak, že minister školstva to má všetko pod kontrolou, ale v skutočnosti nemá. Na mnohé zmeny, ktoré by bolo potrebné urobiť, sú jeho kompetencie nedostatočné.
Poviem vám príklad. Ak je minister školstva nespokojný s tým, akí absolventi prichádzajú z pedagogických fakúlt, nevie s tým skoro nič urobiť. Nemá dostatočné kompetencie na to, aby dosiahol potrebné zmeny v príprave budúcich učiteľov. De facto musí absolventov zamestnať v školách a nechať sa potom fackovať za to, aké slabé výsledky dosahujú.
Nie, minister nemôže zrušiť fakultu. Máme 29 fakúlt pripravujúcich učiteľov a stačilo by nám ich možno 10. V rovnako veľkom Fínsku je ich osem. Tým, že ich máme tak veľa, majú zbytočne veľa študentov a mnohé z fakúlt sú nekvalitné.
Máme na školstvo obmedzený rozpočet, ale zároveň máme priveľa škôl a osobitne priveľa malých škôl. Taký nafúknutý školský systém ako má Slovensko, by si nemohlo dovoliť ani Švajčiarsko. Celé desaťročia nám tu kontinuálne klesal počet detí, ale počet škôl sa tomu neprispôsoboval.
Zriaďovanie a rušenie škôl bolo v roku 2004 v rámci reformy územno-správneho členenia odovzdané do kompetencie samospráv, keď sa zriaďovateľmi škôl stali mestá, obce a VÚCky. Ibaže rušenie škôl je veľmi nepopulárne. Skúste v malom meste zrušiť školu, to je peklo. Preto to miestni politici nerobili a radšej tie poloprázdne školy dotovali.
Je to zložité. Bol by to krok proti trendom v Európe, ktorá podporuje decentralizáciu a samosprávnosť. Lenže my sme sa ocitli v aute, ktoré má päť volantov, každý v ruke niekoho iného, takže auto sa správa chaoticky. V takej situácii ani nemá zmysel, aby sa pasažieri v aute hádali, kam sa pôjde na výlet, pretože bez ohľadu na to, ako sa dohodnú, auto tam nedostanú.
Niekedy mám pocit, že v tejto fáze by bolo dobré naše školstvo aspoň prechodne scentralizovať, aby sme s ním vôbec vedeli niekam pohnúť. Potom by však bolo dôležité, aby za tým jediným volantom sedel rozumný vodič. Inak by to mohlo skončiť veľmi zle...
Inou cestou by mohlo byť rozdelenie systému na viaceré menšie autonómne systémy, ako to svojho času navrhoval Richard Rybníček. Mal predstavu, že školstvo by prešlo pod kontrolu jednotlivých žúp či krajov. Možno keby vznikli takéto menšie, ľahšie uchopiteľné systémy, bolo by možné ich rozumnejšie riadiť. Zároveň by možno vznikla istá zdravá konkurencia medzi jednotlivými regionálnymi modelmi.
Možno áno, ale stále je schodnejšie, aby si Trenčiansky kraj našiel a zaplatil 20 expertov, ktorí budú spravovať školstvo v Trenčianskom kraji než súčasný stav, keď má napríklad Bošáca spravovať školu vo svojej obci. V takejto obci nie sú schopní na to zohnať a zaplatiť kvalifikovaných odborníkov.
„Skoro na každej škole sa nájdu aj ľudia, ktorých pedagogická práca veľmi baví a ktorí ju chcú robiť kvalitne.“
Skoro na každej škole sa nájdu aj ľudia, ktorých pedagogická práca veľmi baví a ktorí ju chcú robiť kvalitne. Žiaľ, systém im často kladie toľko prekážok, že po čase vyhoria alebo to vzdajú. Niektorí z nich odídu zo školstva, iní upadnú do rutiny.
Je tu potom ešte druhá, pomerne veľká skupina učiteľov, ktorí možno nie sú až takí veľkí nadšenci, ale napriek tomu majú potenciál a možno len potrebujú niekoho, kto by ich trochu povzbudil, postrčil či usmernil. V dobre nastavenom systéme s dostatočnou podporou by odvádzali štandardnú, nie zlú prácu. Žiaľ, na mnohých školách sa nájde aj zopár ľudí, ktorí tam vôbec nemajú čo robiť. Len pritom, prosím, majme na pamäti, že hovoríme o 80 000 ľuďoch. Neexistuje žiadna porovnateľne veľká profesijná skupina, kde by neboli aj takíto ľudia. Vidíme to napokon aj pri sudcoch, čo je nepomerne menšia a elitnejšia profesijná skupina.
Nestačili, ale je to nevyhnutný prvý krok. Existuje tzv. Herzbergova teória motivácie, podľa ktorej sú dve skupiny faktorov: jedny, ktoré vás pozitívne motivujú k lepším výkonom a druhé, ktoré Herzberg nazýva hygienickými, ktorých splnenie je nevyhnutné, aby ste neboli nespokojný, nahnevaný či frustrovaný. Mnohí ľudia si myslia, že mzda je motivačným faktorom, no ona je v skutočnosti iba hygienickým faktorom. Musí byť na úrovni, ktorá zabezpečí, aby učitelia boli spokojní a aby zo školstva neodchádzali. K výborným výkonom ich však treba motivovať aj inak či najmä inak.
Peter Ertl
Je vydavateľ a šéfredaktor časopisu Dobrá škola a organizátorom konferencií Cesty k dobre škole a šéf spoločnosti EXAM Testing. Pôsobil ako poradca ministra školstva Petra Plavčana. Bol jedným z autorov reformného dokumentu Učiace sa Slovensko, ktorý sa snažil vytvoriť víziu školstva na ďalších 10 rokov.
Prijatie zákona je len začiatok reformného procesu. Slovensku dlhodobo chýbajú podporné mechanizmy pre tých aktérov, ktorí majú zmeny zavádzať do praxe. Tvrdí Peter Dráľ, riaditeľ občianskeho združenia Nové školstvo.
Po voľbách bola naprieč politickým spektrom artikulovaná potreba, aby sa vytvorila jednotná dlhodobá stratégia. Boli tu bombastické reči o tom, aká veľká reforma to bude. Intenzívne sa na tom pracovalo. Zapojili sa do toho odborníci a návrhy sa intenzívne konzultovali s rôznymi aktérmi v školstve, čiže už to bolo iné oproti minulosti. No po zmene ministra kvôli škandálom s eurofondami, napriek tomu, že vznikol aj národný program s konkrétnymi úlohami, to už pre súčasné vedenie rezortu nie je prioritou.
Do veľkej miery je to jednostranná komunikácia. To, či sme vypočutí, závisí od vedenia rezortu. Nielen vedenia ministerstva, ale aj vyšších úradníkov. A tam sme videli veľkú fluktuáciu. To, čo môžete mať dopredu vyrokované, sa môže veľmi ľahko zmeniť. Tretí sektor a analytické organizácie si nemôžu navrávať, že majú veľký vplyv, pokiaľ ich návrhy neladia s aktuálnymi prioritami.
Neboli to len učitelia, ale aj riaditelia, špeciálni pedagógovia, asistenti, ľudia zo štátnej správy a samosprávy a aj študenti. Školstvo je určite finančne a personálne poddimenzované. Je tu veľká administratívna záťaž na činnosti, ktoré priamo nesúvisia so vzdelávacím procesom.
Príprava učiteľov nedostatočne obsahuje prax. Pri ďalšom vzdelávaní učiteľov vládne monopol jedného poskytovateľa a mnohí učitelia nie sú spokojní s ponukou a kvalitou vzdelávacích programov. Bol tu systém kreditov, ktorý zdeformoval celý systém, vytvoril zlé motivácie. Kredity boli síce zrušené, ale ich podstata vo forme príplatkov k platom ostala. Riaditelia zároveň nemajú dostatočné kapacity a niekedy ani know-how na to, aby školy dobre riadili. A žiakom chýba individualizovaná podpora, mnohé školy nemajú dostatok asistentov a odborných zamestnancov. Kladieme na školy pomerne veľké nároky, sme nespokojní s výsledkami, ale neposkytujeme dostatok podpory, aby dokázali tieto nároky plniť.
„Zvýšenie zdrojov je nevyhnutná, ale nie dostatočná podmienka na to, aby sa školstvo zlepšilo. “
Takto to nefunguje. Už vďaka demografickému poklesu sa zvýšili disponibilné zdroje v prepočte na žiaka, ale na výsledkoch sa to významne neodrazilo. Takže naliatie peňazí nespôsobí automaticky zvýšenie kvality. Zvýšenie zdrojov je nevyhnutná, ale nie dostatočná podmienka na to, aby sa školstvo zlepšilo. Treba aj rôzne podporné mechanizmy pre školy a efektívne fungujúcu sieť škôl.
Isto sa nezaobídeme bez skvalitňovania vzdelávacích programov pre budúcich a súčasných učiteľov, bez investovania do podporných tímov v školách, teda asistentov a odborných zamestnancov. A nejde len o nové pozície, ale o rozvoj zručností existujúcich pracovníkov. A taktiež treba podporiť riadenie školstva zo strany zriaďovateľov, samosprávnych a štátnych inštitúcií.
Z medzinárodných porovnaní vyplýva, že nedosahujeme úroveň, ktorú majú vyspelé krajiny EÚ či OECD. Priblížili sme sa k priemeru, ale nie dostatočne. Toto navýšenie stále nerobí učiteľskú profesiu dostatočne atraktívnou. Musíme sa ale baviť aj o tom, či má byť odmeňovanie učiteľov určené primárne centrálnymi tarifnými tabuľkami, čiže všetkým dať rovnako podľa kvalifikácie a počtu odpracovaných rokov alebo či má odzrkadľovať to, v akých podmienkach a s akými deťmi pracujú a akú kvalitu práce odvádzajú. Časť odmeny by určite mala byť naviazaná na výkon, no tam treba dať riaditeľom nástroje, ako hodnotiť kvalitu práce učiteľov a ako nastaviť zrozumiteľné a spravodlivé kritériá odmeňovania.
Nie, ale to sa týka akéhokoľvek zamestnania.
Teraz hráme o to, aby nám neubudol počet učiteľov do kritickej miery. Aj na portáli Edujobs (portál spoločnosti Profesia s pracovnými ponukami v školstve, pozn. red.) sa znižuje priemerný počet odpovedí na inzeráty. Vidíme teda aj podľa týchto dát, že sa znižuje záujem o profesiu. V niektorých regiónoch a pri niektorých predmetoch už dnes chýbajú kvalifikovaní učitelia. Zvýšením platov by sme učiteľov docenili za to, čo už robia a ďalej neodrádzali tých, čo sa na učiteľské povolanie pripravujú.
Dlhodobo pozorujeme, že ak sú aj nejaké zámery alebo návrhy na zmeny, tak skončia možno čiastkovou analýzou dostupných údajov, potom prípravou legislatívnych návrhov a tým to skončí. Akoby prijatím zákona bola reforma hotová, pritom je to len začiatok procesu. Nám dlhodobo chýbajú podporné mechanizmy pre tých aktérov, ktorí majú zmeny zavádzať do praxe. Veľmi očividné to bolo pri tzv. kurikulárnej reforme v roku 2008, kde učitelia nedostali podporu na to, aby si splnili nové povinnosti, ako bola tvorba školského vzdelávacieho programu.
A kľúčová fáza v tvorbe verejnej politiky je aj priebežné vyhodnocovanie, to znamená stanoviť si ukazovatele, ktoré chceme hodnotiť a pozerať sa na to, či sa nám to darí alebo nie. A po vyhodnocovaní majú nasledovať korekcie, pretože žiadna reforma nie je dokonalá a v praxi sa objaví veľa podnetov, ktoré je potrebné zapracovať. Ak sa toto nerobí, reforma je odsúdená na neúspech.
Ak sa zo strany štátu povie, že bude existovať štátny vzdelávací program a školský vzdelávací program, tak sa definuje rámec, čo majú žiaci na konci nejakého obdobia vedieť. Aby to učitelia dokázali, potrebujú dostať učebné zdroje, musia byť sami vzdelaní a vyškolení, aby dokázali učiť žiakov s rôznymi potrebami. Dôležitá je aj organizácia vyučovania a pri nej sa dostávate k otázke riadenia, to zahŕňa napríklad aj výber učiteľov, rozdelenie úväzkov...
Presne tak. Zatiaľ nepreukázalo, že by takúto kapacitu malo. Aj podstatou projektu To dá rozum bolo poukázať na komplexnosť a previazanosť systému. Ak si vyberieme len jednu oblasť, ktorú chceme zmeniť, tak bezo zmien v iných oblastiach to nedosiahneme. Neviem, či existuje v školstve nejaký úspešný príklad prípravy takýchto zmien, nie to ešte ich realizácie. Doteraz išlo len o čiastkové zmeny, ktoré plátali diery, aj to nie dostatočne.
Zuzana Gránska
Je riaditeľom občianskeho združenia Nové školstvo, predtým pracoval v Nadácii Milana Šimečku, spoluinicioval kampaň "Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku". V súčasnosti sa tiež podieľa na projekte "To dá rozum", ktorý sa snaží pomenovať najväčšie problémy v školstve a navrhnúť novú víziu. Je autorom a spoluautorom viacerých výskumných, analytických a advokačných publikácií, vzdelávacích materiálov a praktických príručiek.
Ako vníma pokusy o reformu školstva bývalý minister? Prečo neuspel a prečo podľa neho projekty z eurofondov nepomohli zlepšiť kvalitu výučby?
Zažili sme veľa škandálov, ktoré sa dostali do médií. Čo je však väčší problém, na ministerstve nastal chaos. Keď sa stretnem s riaditeľmi škôl alebo s ľuďmi, ktorí na ministerstve pracujú, z pohľadu ich každodennej praxe je problém v tom, že sa stratila akákoľvek predpovedateľnosť procesov. Neexistuje bežná komunikácia. A trpia tým nielen títo ľudia, ale aj školské prostredie.
Pozitívny dopad malo postupné zvyšovanie platov učiteľov, ale to bolo zakotvené už v programovom vyhlásení. Okrem toho mi napadajú len čiastkové veci, ale veľká pozitívna zmena sa neudiala.
Keď si prejdem napríklad webmi českých pedagogických fakúlt, tak sa dostanem vždy k nejakej odbornej diskusii, či už online, alebo formou seminárov, kde sa preberajú koncepčné otázky. U nás nič takéto nenájdete. Jednoducho neexistujú väčšie odborné fóra, kde by preberalo, ako má byť školstvo financované, ako má byť hodnotená kvalita vzdelávania alebo hocičo podobné.
„Projekty z eurofondov neposunuli školstvo kvalitatívne na vyššiu úroveň.“
Druhý typ diskusií sú skôr tie populárne, ktorých sa zúčastňujem aj ja, ak ma pozvú. Tam je to ale veľmi zlé. Väčšinou sa stretávam s ľuďmi, ktorí školstvo kritizujú rovnako ako ja, že je príliš skostnatené, trvá na memorovaní poučiek, a podobne. Ale potom títo ľudia nevedia, čo to školstvo vlastne tvorí, nevedia nič o pedagogických teóriách, a je z toho veľmi ťažká diskusia.
To sedí. Diskusia je veľmi ťažká, no na druhej strane existuje veľa riaditeľov základných a stredných škôl, ktorí majú záujem o zmeny, sami ich požadujú, ale nevedia si vytvoriť fórum, kde by sa o týchto zmenách konštruktívne diskutovalo. Preto žiadajú, aby niekto pomohol vytvoriť takéto diskusie. Žiadajú viac informácií o tom, čo môžu na svojich školách robiť. Takže v tomto by som bol mierny optimista.
Je to veľmi maličká jednotka, ktorá vydáva zaujímavé publikácie, len ich je strašne málo. Tiež to nie je platforma, ktorá by pomáhala vytvárať komplexný obraz o stave školstva. Jediné, čo môžem v tomto smere povedať, je, že určite potrebujeme viac aktivít. Ja osobne sa k tomu hlásim, preto mám dva druhy aktivít. Think tank, ktorý pripravuje veľký strategický dokument o tom, aké chceme mať školstvo a ako sa k tomu dostať. A inicioval som platformu, v ktorej diskutujeme s riaditeľmi škôl o konkrétnych veciach, ktoré môžu pomáhať v ich práci.
Reformy sa dajú robiť, ale potrebujete dobrý návrh reforiem. Dobrý návrh znamená, že v ňom prejdete kľúčové nastavenia v školstve a kľúčové dilemy. A pri tých nastaveniach poviete, aké sú alternatívy. To znamená, že niekomu sa nepáči normatívny systém financovania, tak si treba povedať, aké alternatívy existujú a aké majú plusy a mínusy. Keď ich zvážite, tak môžete navrhnúť, ktorý model by bol dobrý.
Ako som povedal, som optimista v tom, že veľa riaditeľov sú inteligentní ľudia a konštruktívne nastavení. Takže si nemyslím, že ak by ste mali nejaký dobre zdokumentovaný nový prístup, tak by vznikla veľká rezistencia samotného školského prostredia. Iné je to pri vysokých školách, kde sú veľké konflikty pri akýchkoľvek zmenách.
Áno, myslím, že sa tomu dá pomôcť viacerými spôsobmi. Jedným je pritiahnuť viac zahraničných odborníkov, ktoré dodajú niektorým reformám určitý punc, ale hlavne vám vedia ilustrovať na príkladoch zo zahraničia, čo funguje a čo nefunguje.
Práveže nie sú hotové. Ak si vezmeme duálne vzdelávanie, tak nemecké prostredie je značne odlišné od slovenského. Preto sme sa ním inšpirovali, ale zároveň ho prispôsobili na slovenské podmienky. A dá sa diskutovať, či dobre, alebo zle. Ale hlavne každá takáto systémová zmena si vyžaduje strašne veľa práce a to je hlavný problém. Lebo u nás často na tú prácu nemáte dostatok času, ako bol aj môj prípad, pretože som bol ministrom len rok aj štyri mesiace.
„Začnete sa strácať v politických hrách a v tom, že ľudia, ktorí chcú školstvu pomôcť, mu v skutočnosti nerozumejú.“
Aj v tom časovom období, ktoré máte k dispozícii, je príliš veľa vecí, ktoré musíte riešiť a netýkajú sa systémových zmien. To sú rôzne politické a mediálne tančeky, ktoré vás oberajú o čas. A netýka sa to len školstva. Máme tu problém uvedomiť si, že zmena nie je len to, že zmeníte nejaký zákon. Zmena je niečo, na čo sa treba pripraviť komunikačne a treba pripraviť kopu iných vecí. Chce to čas a trpezlivé riadenie. Duálne vzdelávanie nevytvoríte za niekoľko mesiacov, to bude trvať roky.
Vedel som na začiatku, že nemajú dobrú povesť. Bolo veľa šumov, že sa prijímali hlavne preto, aby sa darilo čo najrýchlejšie čerpať eurofondy a že bolo okolo nich aj veľa partikulárnych záujmov. Keď to vidíte priamo zvnútra, tak sa vám to potvrdí. Ale nie je problém povedať si, v čom čerpanie eurofondov nebolo dobré, ale úplne iná vec je, ako to zmeniť. Ja tu vidím dve roviny. Jedna rovina sú tie partikulárne záujmy, ktorá je mediálne príťažlivá.
Ale druhý a oveľa závažnejší problém je, že ministerstvo nemá dlhodobú koncepciu, ako slovenské školstvo rozvíjať. Keď tú koncepciu nemáte, tak potom nemáte ako prirodzene prichádzať s projektmi, napríklad platenými z eurofondov, ktoré by v kontexte tejto koncepcie dávali zmysel. Aby sme vedeli, či nám naozaj pomáhajú posunúť sa tam, kde sa posunúť chceme. Alebo je to len projekt, ktorým minieme peniaze, a potom sa za ním zavrie voda.
Veľmi obrysovo. Ak niekto príde s projektom, ktorý má zlepšiť fungovanie duálneho vzdelávania, tak môžete povedať, že je koncepčne zameraný. Druhá vec je, ako to potom vyzerá v realite. Nemôžem povedať, že všetky projekty boli nanič, pretože niečo pozitívne urobili.
Týkalo sa aj notoricky známeho projektu, pri ktorom niektoré sifóny mali priradenú účtovnú hodnotu 271 eur, ale pritom celý projekt nebol taký zlý, pretože sa množstvo hardvéru dostalo na odborné školy. Takisto, keď sa platili balíčky do škôl pre sociálne vylúčené komunity a platili sa z toho asistenti, tak nemôžeme povedať, že ten projekt nič nedosiahol a že bol zlý.
Ale keď sa na to pozriem ako celok, tak skutočne tie projekty neposunuli školstvo kvalitatívne na vyššiu úroveň.
Keď príde na ministerstvo nové vedenie, môže sa pozrieť na projekty, ktoré práva končia a povedať si, že tieto časti majú zmysel a mali by sa podporiť. Lenže realita nefunguje tak, že sa pozeráte na jeden alebo dva projekty. Vy máte strašne veľa problémov, ktoré musíte riešiť a pokiaľ ich ministerstvo nezvláda, tak už vôbec nemáte čas na to, aby ste sa pozerali na projekty z minulosti a riešili, ako zachovať ich kontinuitu. Takže to je záležitosť manažérskych kapacít.
Školstvo je veľmi komplikovaná oblasť. Poznám veľa politikov, ktorí majú záujem, aby školstvo fungovalo. Veď aj svoje deti posielajú do bežných štátnych škôl. Je to však úplne inak, keď prídete k tomu, ako školstvo meniť a riadiť. Tam narážate na to, že akákoľvek zmena chce čas a množstvo úsilia. Vy sa začnete strácať v politických hrách a v tom, že ľudia, ktorí chcú školstvu pomôcť, mu v skutočnosti nerozumejú.
A zmenu nedosiahnete tým, že budete len deklarovať, že niečo je zlé a mali by sme to zmeniť. Zmenu dosiahnete vtedy, ak rozumiete všetkým väčším aj menším mechanizmom, ktoré zabezpečujú, aby školstvo fungovalo.
Vyštudoval komparatívnu politológiu na University of York vo Veľkej Británii a integrované sociálne vedy na Jacobs University v Nemecku. Od roku 2005 pôsobil ako výskumný pracovník Centre for European Policy Studies (CEPS) v Bruseli. V roku 2007 začal učiť na University of New York v Prahe. Od roku 2010 prednášal aj na Angloamerickej univerzite v Prahe. Vo vláde Roberta Fica bol najskôr štátnym tajomníkom ministerstva školstva, potom od novembera 2014 do marca 2016 ministrom školstva. Dnes pôsobí v Slovenskej akadémii vied.
