v rozhovore s klinickým psychológom a psychoterapeutom Milošom Šlepeckým sa dočítate:
- ktoré duševné choroby sú na Slovensku najčastejšie,
- prečo sa im venuje malá pozornosť,
- akú úlohu zohrávajú gény pri depresii,
- či môže spáchať samovraždu aj duševne zdravý človek,
- aj to, či majú umelci väčší sklon k samovraždám.
koľko ľudí na Slovensku trpí depresiami a úzkosťami? Sú tieto dve diagnózy naozaj najčastejšími príčinami samovraždy alebo ide len o mýtus?
Na Slovensku podľa epidemiologického odhadu trpí duševným ochorením cez 850-tisíc ľudí. Z nich sa lieči nejakých 201-tisíc, čo je približne 27 percent. V podstate to mýtus nie je, pretože asi 90 percent samovrážd spáchajú ľudia, ktorí sú duševne chorí a najčastejšie sú to ľudia, ktorí trpia ťažkou depresiou, čo je až 60 percent z nich. Zvyšných zhruba 10 percent samovrážd páchajú ľudia, ktorí majú iné duševné poruchy, napr. bipolárnu poruchu, schizofréniu alebo poruchy osobnosti.
depresie spolu s úzkostnými poruchami a závislosťami sú podľa Zdravotníckej ročenky z roku 2018 najrozšírenejšími psychickými ochoreniami na Slovensku. Vymykáme sa tým spomedzi iných štátov Európskej únie?
Nevymykáme sa. Tá situácia je približne rovnaká. Rozdiel je akurát medzi nami a ostatnými krajinami v tom, že kým v ročenke Health at Glance sa pred pár rokmi nepísalo, že duševné choroby sú veľmi vážnym problémom, v súčasnosti to tam už píšu. Tým začína celá tá ročenka, kým u nás sa o tom nehovorí.
U nás je minimum organizácií, ako napr. Liga za duševné zdravie alebo pár jedincov, psychiatrov alebo psychológov, ktorí na to upozorňujú. Spoločnosť sa väčšinou tvári, akoby tento problém neexistoval. Pritom 38 % všetkých pacientov sú ľudia s duševným ochorením. Nedávno som čítal v Denníku N o expertoch na zdravie. Ani jeden nespomenul duševné ochorenia. Čiže oni sa nevenovali 38 percentám pacientov. A takíto ľudia chcú urobiť reformu zdravotníctva alebo niečo podobné.
prečo sa duševným ochoreniam venuje taká malá pozornosť? Je za tým strach či nízka úroveň nášho zdravotníctva?
Tých príčin je viacero. Jedným z faktorov je stigmatizácia alebo obava z duševnej choroby či z osoby, ktorá má duševnú chorobu. Táto obava je nezmyselná, lebo títo ľudia nie sú o nič nebezpečnejší ako ostatná populácia.
My odborníci takisto nedostatočne skúmame tieto veci, nedostatočne apelujeme. Sme preťažení, sedíme s pacientami a málo informujeme verejnosť, politikov a tým pádom sa vlastne táto téma nestáva centrálnou.
Keď si vo Veľkej Británii v roku 2007 profesor psychológie David Clarke a lord Sir Richard Layard spočítali, koľko je tých ľudí s duševným ochorením a aký to má ekonomický efekt, tak boli schopní presvedčiť dosiaľ všetky vlády, že do toho treba dať množstvo peňazí.
Zriadili centrá nízkoprahovej alebo menej intenzívnej terapie, ktoré boli schopné pomôcť veľkému počtu ľudí. Približne 950 000 pacientov prejde touto IAPT službou a asi 550 000 ľudí sa zapojí do terapeutického procesu. Ale najskôr museli presvedčiť verejnosť o dôležitosti týchto ochorení, ktoré spôsobujú veľké ekonomické škody, a politikov o potrebe dôležitosti týchto voličov.
na Slovensku rovnako ako v susednom Česku už boli predsa na čele ministerstiev zdravotníctva aj psychiatri. Prečo sa im nepodarilo dostať duševné choroby do povedomia verejnosti?
Áno, Alojz Rakús bol psychiater, v Česku to bol Kamil Kalina. Problém je v tom, že celkovo tí ľudia nemajú dostatočnú víziu, ako duševne chorým ľudom pomôcť. Množstvo našich kolegov sa sťažuje, že majú veľa pacientov, že nestíhajú, ale my sami nemáme víziu, čo by sme mali robiť, aby sa ten stav zmenil.
podľa vašich slov je výskyt duševných chorôb na Slovensku porovnateľný so západným svetom. Ktoré sú najčastejšie príčiny vzniku duševných ochorení?
Prvým dôležitým faktorom je dedičnosť. Výskum Dr. Leonarda Hestona z roku 1967 na Univerzite v Oregone zistil, že ak má dieťa matku, ktorá trpela schizofréniou, tak bola 10-percentná pravdepodobnosť, že ňou bude trpieť aj dieťa. Bolo pritom jedno, či vyrastá s matkou schizofreničkou, alebo v náhradnej rodine. Čiže ukázalo sa, že dedičnosť tu hrá veľmi významnú rolu. Samozrejme, že sú choroby, u ktorých hrá dedičnosť viac a u ktorých menej významnú rolu.
Bipolárna porucha, čo je vlastne kolísanie nálad od veľmi veselej po veľmi smutnú, je čo sa týka dedičnosti najvýraznejšia. Ďalej chronický únavový syndróm či tendencia ku kriminalite má tiež značnú genetickú vlohu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.