Violončelista Jozef Lupták: Chcem veriť, že to má zmysel

nedávno som šiel cez mesto na bicykli a minul som bilbord s tvojím vážnym výrazom a nápisom Bach. Čo môže skladateľ, ktorý žil pred 300 rokmi, povedať dnešnému publiku?

Bach bol nadčasový už počas života. Jeho skladby majú univerzálny jazyk. Hovorí sa, že Bach je základom európskej hudobnej histórie. Niežeby nebol barokový, ale je nadštýlový. Keď ho počúvaš, uvedomuješ si, že môže byť aj súčasný. Bach je príťažlivý, no zároveň ťažký. Je Shakespearom hudby. V nej sa spájajú dve roviny. Jedna sleduje melódie a hlasy, ktoré idú pod sebou, druhá zas vertikálnu, harmonickú líniu. Jeho genialita spočíva v tom, že to vedel zjednotiť do jedného celku. Je to inšpirujúca komunikácia. 

je neuveriteľné, že Bach vdýchol svojim skladbám život a dodnes sú preto funkčné.

Bach spájal rôzne svety. Nie je nám to úplne jasné, čo tie hlasy znamenajú, to vedia len experti na jeho hudbu, no keď si vezmeš niektoré jeho skladby pre organ alebo klavír, spojil v nich hudbu, ktorá sa hrala v kostole, k tomu pridal melódiu z tanca alebo piesní, ktoré sa hrali v krčme, a pridal k tomu ešte vlastnú linku. Bach spojil viacero svetov dokopy. V tom čase to bolo nepredstaviteľné. Tak vznikli neskutočné skladby, ktoré majú nový rozmer. 

platí to aj o tebe. Aj ty na Konvergenciách spájaš rôzne svety dohromady, nie?

Je to tak. Keď si zoberieš skladbu Hommage à J. S. Bach, Marián Varga to istým spôsobom robil v rockovej hudbe, ktorú prepájal s vážnou. V oboch štýloch bol doma a aj preto sám seba nevedel priradiť ani na jednu, ani na druhú stranu. Takéto delenie ani nechcel. Bral hudbu ako jednu.

stretli sme sa tu, lebo máš päťdesiat rokov, a preto sa musíme vrátiť úplne na začiatok. Bol si dieťa, ktorému rodičia nanútili nástroj, alebo si si ho našiel sám?

Výhoda bola v tom, že ma doma nenútili. Ak ma k niečomu potlačili, tak to bolo violončelo. Bola to túžba mojej mamy, aby som sa s týmto nástrojom zoznámil. Vďaka tomu, že som na Ľudovej škole umenia mal dobrú učiteľku, pani Gerhardtovú, som k violončelu nechytil antipatiu, ale práve naopak, zaľúbil som si ho. Inklinoval som k bicím, basgitare, klavíru, hral som aj v kapelách, no violončelo ma už nepustilo. Od začiatku až po koniec štúdií som mal vždy v pravom čase nejakého tútora, ktorý ma správne naviedol, aby som sa niečo nové naučil a posunul ďalej, aj keď štúdium nástroja je celoživotné. Môžem povedať, že ho ovládam, no sám viem, v čom sa chcem ešte zdokonaliť, aby som vedel zahrať všetky veci, ktoré mám v hlave.

ako vnímali tvoji spolužiaci, že chodíš na violončelo?

Nebolo to až také cool, aj preto som chcel hrať na bicích. Mal som rád aj šport. Lyžoval som, hrával hokej a futbal, no boli to chvíľkové veci. K športu sa dnes vraciam, pomáha mi to. Hrať na violončele je tiež fyzicky náročné, čo si vzhľadom na môj vek začínam uvedomovať.

čo si robil potom?

Po ĽŠU som išiel na bratislavské konzervatórium. Štúdium malo hodnotu aj v tom, že hudobníci sa v tom čase vedeli dostať do zahraničia. Komunisti nad tým privierali oči. Hudba bola vtedy niečo ako výkladná skriňa, že akých máme výborných muzikantov, režim chcel ukázať, aký je komunizmus dobrý. A keďže klasika je univerzálna, bola i preferovaná. S týmto postojom sa vyrovnávame dodnes. Aj preto si dnes ľudia hľadajú cestu ku klasike dlhšie, lebo si myslia, že je hudbou pre vysoké vrstvy. Konvergencie sú skôr o tom, že ľuďom približujeme hudbu v jej podstate. Keď ľudia zažijú klasiku v neformálnom, ale nie lacnom variante, tak mám pocit, že ju začínajú chápať. Nepotrebuješ na to nejaké extra vzdelanie, len stíšiť sa a aktívne počúvať. Tento druh hudby ťa dokáže naplniť inak než rock alebo džez.

keď si končil konzervatórium, prišla revolúcia. Ako si na to spomínaš? 

Už v roku 1988 som bol na Sviečkovej manifestácii. Na konzervatóriu nám povedali, aby nám ani nenapadlo tam ísť, že za to budú postihy a to bola jedna z vecí, prečo sme tam s kamarátmi aj šli. Neboli sme takí odvážni, aby sme vošli až do epicentra, no stáli sme na kraji, a dnes som veľmi rád, že som tam bol. Boli tu aj rodinné dôvody. Otec si niečo podobné zažil v 50. rokoch. Odsúdili ho na tri roky za to, že bol aktívny v duchovnej činnosti. Nakoniec si odsedel rok na Pankráci. Vtedy som ešte nežil, no vnímal som to, lebo sme sa o tom doma rozprávali. Vyrastal som v prostredí Cirkvi bratskej, kde bol otec veľmi aktívny. V 70. rokoch nastala normalizácia a opäť zažil výsluchy. Keď prišiel rok 1989, chytil druhý dych. Bol odo mňa o 49 rokov starší, no keď som sa verejne prejavil, veľmi ma v tom podporoval. Nikdy mi nepovedal, že mám klamať v škole, že nechodíme do kostola. Bol ten, kto sa vo vlaku bezprostredne bavil s ľuďmi o tom, čo robí a čomu verí. My sme sa na sedadlách krčili, že si narobí zle. 

takže, keď prišla revolúcia, už si bol v tých veciach zorientovaný.

Vedel som, čo sa deje. Už 16. novembra som bol členom študentského pochodu. Na konzervatóriu sme spravili štrajkový výbor. Spali sme na chodbe a snažili sme sa to robiť tak, ako naši starší kamaráti na VŠMU. Chceli sme byť ako oni. 

Keď ľudia vnímajú klasiku v neformálnom, ale nie lacnom variante, začnú ju chápať.

prečo si sa rozhodol, že pôjdeš študovať do zahraničia?

Ešte som štyri roky študoval na VŠMU, no hneď, ako to bolo možné, som začal cestovať. Československo malo vtedy dobrý kredit. Kam som napísal, tam som hneď dostal ponuku na štipendium. Veľmi nám chceli pomôcť. Do roku 1996 som absolvoval dvanásť kurzov vrátane Kanady, Anglicka či Nemecka. Vďaka hre na violončelo som sa intenzívnejšie zoznámil so západnou kultúrou.