Ekonóm Kristian Niemietz: Socializmus stále zlyháva

zdá sa, že myšlienky socializmu zažívajú ďalší comeback, špeciálne medzi mladšou generáciou Y a Z. Ako je možné, že si ľudia myslia, že socializmus môže fungovať napriek tomu, že už tak často zlyhal?

Je to možné preto, lebo socialisti boli vždy dobrí v dištancovaní sa od krajín, kde socializmus zlyhal. Následne boli schopní presvedčiť samých seba, že zlyhanie socializmu nebolo zlyhaním samotného socializmu, ale socializmus v týchto krajinách nefungoval preto, lebo boli jeho myšlienky prekrútené či spreneverené. 

Táto tendencia nie je nová. Trvá už sto rokov, v 30. rokoch 20. storočia existovalo mnoho západných intelektuálov, ktorí si idealizovali Sovietsky zväz. Američania, Briti, Francúzi a ľudia z iných krajín tam cestovali a potom doma hovorili, že videli budúcnosť. ZSSR prezentovali ako príklad pre svoje domovské krajiny. Vychvaľovanie ZSSR trvalo asi desať rokov. Nová generácia socialistov vzápätí hovorila, že Sovietsky zväz bol zvráteným príkladom socializmu, no máme sa pozrieť na maoistickú Čínu alebo Vietnam. Tieto krajiny boli v 60. rokoch novými socialistickými utópiami. Nadšenie trvalo zas asi dekádu, a tak to pokračuje až dodnes. Socialisti si vždy nájdu novú krajinu, kde podľa nich funguje socializmus. 

niektorí ľudia, s ktorými prichádzam do kontaktu, socializmu predsa len veria a hovoria, že je to skvelý systém. Pracujú a študujú v USA alebo Veľkej Británii, čiže vo všeobecnosti na Západe. Obdivujú však Rusko alebo Čínu. Ako si takíto ľudia racionalizujú svoje nadšenie pre socializmus?

Je to ukážkový prípad toho, že obdivujeme nejakú krajinu alebo politický systém, ktorá je od nás veľmi vzdialená, čo však nevyhnutne neznamená, že by sme v tej krajine chceli aj žiť. Napríklad ľudia, ktorí v minulosti hovorili, že Sovietsky zväz je ideálna krajina, sa začali učiť po rusky, no nepresťahovali sa tam. Opustiť domov a presťahovať sa do zahraničia bol a je pre nich príliš významný krok. Zaujímavý príklad je rozdelené Nemecko počas studenej vojny. Intelektuáli, ktorí žili v západnom Nemecku, si neidealizovali východné Nemecko. A to preto, že by sa tak stal relevantný argument ich oponentov, že ak je východné Nemecko také dobré miesto pre život, tak by sa tam mali presťahovať. A v takom prípade by už uctievači socializmu nemali nijakú výhovorku, keďže vzdialenosť medzi oboma krajinami bola marginálna. 

takže veľká vzdialenosť medzi domovom a vysnenou krajinou socialistov je a bola ideálnou výhovorkou, prečo sa tam ľudia neodsťahovali. Zároveň si vzdialenosťou racionalizujú dôvody, prečo sa niekam neodsťahovať. No proces imigrácie zo socialistických do kapitalistických krajín funguje a ľudia sa na nič nevyhovárajú. Nie je to zvláštne?

Socialistickí „veriaci“, ktorí si idealizujú socialistické krajiny, sú zvyčajne tí bohatší. Nie sú to ľudia, ktorí si hovoria, že žijú v biede a radšej by žili v maoistickej Číne alebo vo Venezuele v roku 2020. Títo „liberáli z limuzín“ si skôr hovoria, že ich krajina je peklom, no im osobne sa darí dobre, hoci robotníci sú zneužívaní. Nevyhnutne sa nesťažujú na svoju vlastnú ekonomickú situáciu, majú skôr sklony tvrdiť, že systém pre nich funguje dobre a tak nemajú dôvod opustiť domovskú krajinu.

snažím sa pochopiť zmýšľanie tých, ktorí žijú v prosperite a v kapitalistických krajinách a napriek tomu si myslia, že socializmus by bol pre nich a ich krajiny lepším riešením. 

Sú to ľudia, ktorí aplikujú omnoho vyššie štandardy a kritériá na spoločnosti a krajiny, v ktorých žijú. Inštinktívne odmietajú kapitalizmus a hľadajú dôvody jeho odmietnutia. Napríklad registrujú bezdomovcov vo svojej krajine a keď cestujú do akejkoľvek inej krajiny, ktorá je v ich očiach v danom čase v kurze, a vidia aj tam chudobu, tak si pred ňou zatvárajú oči. Majú teda nižšie nároky na krajiny, ktoré navštevujú. Idú tam totiž s istými očakávaniami a predstavami. Dúfajú, že tam uvidia niečo pozitívne, a potom sú sklamaní.

Kultúrny neomarxizmus sa len znovu integroval do toho ekonomického.

francis Fukuyama napísal v roku 1989 esej Koniec dejín. Hovorila aj o tom, že západná civilizácia a kapitalizmus zvíťazili. Odvtedy sa veľa zmenilo a dnes už nie je jasné, že to tak je. Je tento fakt aj koreňom toho, že myšlienky socializmu a marxizmu zažívajú renesanciu?

Je možné, že to spôsobila finančná kríza. V 90. rokoch a začiatkom milénia sme mali dojem, že víťazstvo západnej civilizácie a kapitalizmu je nevyhnutné. Slabšie antikapitalistické tendencie existovali vždy medzi študentmi, no nemali nijakú inú pozitívnu alternatívu. Odkedy vypukla finančná kríza, objavilo sa viac systematických kritík kapitalizmu. Socializmus sa stal opäť módnou záležitosťou, takže finančná kríza bola spúšťačom. Čo je trochu zvláštne, je fakt, že návrat popularity socializmu v západných krajinách nastal v čase, keď sa západné krajiny začali spamätávať z finančnej krízy. Vo Veľkej Británii sa popularita socializmu začala šíriť len asi pred piatimi rokmi. Ekonomike v Británii sa, paradoxne, za päť rokov celkom darí. Momentálne nie sme vo fundamentálne inej situácii, než v akej sme boli v čase, keď Fukuyama napísal svoju esej.