nedávno boli v televíznych reláciách s Marianom Kotlebom diskutovať Alojz Hlina a Richard Sulík. Hlina zvolil taktiku, v ktorej na Kotlebu ostro útočil a hovoril mu, že žil v mama hoteli, je úchylák a „páčia sa mu mladé dievčatá“. Richard Sulík zvolil inú taktiku a verejne Kotlebu usvedčil z ekonomického diletantstva. Sulíková taktika bola teda skôr racionálna a snažil sa ukázať, že nemáme finančné prostriedky na plnenie Kotlebovho programu. Ktorá taktika je podľa teba lepšia?
Keď ide o voľby, tak účinná taktika je tá, ktorá funguje. Najlepšia taktika je víťazná. Politika nie je o tom, že v nej prehráš. Ľudia, ktorí pôjdu o dva týždne k urnám, sa rozhodujú primárne na základe emócií. Keď sa spýtaš desiatich ľudí, či čítali predvolebný program strán, tak možno jeden ti povie áno.
Emócie sú dvojaké: pozitívne a negatívne. Ľudia Kotlebovho typu sú generátorom negatívnych emócií. Ich rétorika je hovoriť, že toto sú príživníci a títo sú takí či onakí. Predstava, že zvíťazím nad Kotlebom tým, že vedľa neho položím pozitívne emócie je iluzórna. Je iluzórna, pokiaľ nemáš dostatočnú autoritu na to, aby ľudia verili tomu, čo hovoríš. Po druhé, že okrem autority máš dostatočnú charizmu a príbeh. Takých ľudí je hrozne málo a za normálnych okolností si myslím, že človek má povinnosť ísť s Kotlebom do diskusie aj do konfrontácie. Neísť s ním do konfrontácie je istý druh zbabelosti.
politici by teda mali chodiť do diskusie s Kotlebom?
Politici by mali ísť do konfrontácie s Kotlebom, ale nechápať to ako dialóg. To je tá hranica dialógu. Kotlebovci reprezentujú násilie, nedemokraciu a v mojich očiach reprezentujú všetko to najhoršie, čo prinieslo dvadsiate storočie pre euroatlantickú civilizáciu. Sú to protivníci, ktorých treba poraziť. Ja idem do konfrontácie v médiách preto, aby som ukázal, že toto nie. Ak nemám tú šancu, tak tam proste neleziem.
takže do diskusie s Kotlebom sa má chodiť, ale jeho oponent v diskusii si musí zvážiť, či je rovnaká váhová kategória?
Oponent si musí zvážiť, či je rovnaká váhová kategória a za druhé si musí zvážiť, či je patričné pre človeka do takejto diskusie ísť. Ja, ako Fedor Gál, s nejakým príbehom a postojom k životu, by som do takejto diskusie nešiel. Do takejto diskusie má ísť člen politickej strany, ktorá Kotlebovi konkuruje alebo je jeho protivníkom. Ja ako občan nemám povinnosť ísť do diskusie s Kotlebom, svoje pohŕdanie a nevôľu a svoj odpor k tomu, čo reprezentuje, môžem zverejniť aj inak.
S týmto človekom si nemám čo povedať. Svoj postoj môžem vyjadriť aj tak, že takéto diskusie vynechám, pretože sú mimo môj hodnotový rámec. Ľuďmi ako je Kotleba pohŕdam, nepohŕdam však ľuďmi, ktorí hodia hlasy stranám, ktoré by som nevolil. S nimi som schopný viesť dialóg. Som ochotný viesť dialóg s Matejom donekonečna.
na tvojej nedávnej prednáške si povedal, že aj tvoj dialóg, napríklad s Matejom, má hranice.
Limit nastáva vo chvíli, keď si uvedomíš, že si sa po 10 alebo 13 rokoch niekde zacyklil. Tých 10 alebo 13 rokov však nehádžem do koša a pokojne sa mi môže stať, že sa k tomuto dialógu s Matejom vrátime. Ľudia nie sú raz a navždy vytvarovaní niečím, nejakou pózou alebo ideológiou. V istej chvíli si môžeš povedať, že sa v dialógu točíme v kruhu a sme v patovej situácii.
Neodmietať principiálne dialóg s niekým, ktorý hodí hlas Kotlebovi, alebo Dankovi, alebo Smeru je v poriadku. Pán Boh vie, aká bude koalícia po voľbách a pán Boh vie, ako bude vyzerať politická scéna po týchto voľbách a nikto nevie, akým kompromisom budú vystavení tí, ktorí sa dnes tvária ako nekompromisní. To je však niečo iné. Je to o rolách.
aj kompromis má isté hranice. Pred voľbami v roku 2016 strany, ktoré neboli ochotné urobiť kompromis vo svojom postoji k potenciálnej vláde so Smerom dopadli omnoho lepšie. Keď v tom istom roku vznikla súčasná vládna koalícia, tak jej predseda, Robert Fico, povedal, že vytvorili hrádzu proti extrémizmu. Výsledkom tejto hrádze je, že Kotleba má podporu viac ako 10 percent. Čo sme za tieto štyri roky robili zle? Čo sme mali my všetci, politici, médiá a občianska spoločnosť urobiť inak?
Kto je to my médiá? Tých médií, ktoré dnes človek môže sledovať, je veľmi veľa. Selektujeme ich na základe vzdelania, presvedčenia a životnej situácie. Na Slovensku čítam iba .týždeň a Denník N a v Česku iba Deník N. To je môj spôsob selekcie, ktorý korešponduje s mojím videním sveta. Otázka teda znie, ktoré médiá, ktorí politici a ktorí občania.
Budem veľmi subjektívny. Keby som mal byť kritický k médiám, ktoré sledujem, tak by som im vytkol dve veci, ktoré sú zdanlivo proti sebe. Prvá je, že sa v médiách veľmi často opakujú tie isté tváre a osobnosti. Ako keby na Slovensku existovalo, pre .týždeň osem ľudí a nie 18 alebo 28. To je prvá vec, ktorú by som médiám vytkol. Sú ľudia na Slovensku, ktorých si veľmi vážim a s ktorými sa stotožňujem, ale ak ich vidím a čítam trikrát do týždňa, tak mám pocit, že možno ich už stačilo. Krajina je pestrejšia.
Druhá vec, ktorú považujem za dôležitú, sú elity, ktoré majú možnosť a schopnosť byť v médiách často, sú veľmi kritickí k ostatným a málo kritickí k samým sebe. To, čo sa pýtaš, teda, kde sme zlyhali, je kľúčová otázka, odpoveď na túto otázku však málokedy počujem.
To, že má Kotleba šancu uspieť v slobodných voľbách, ktoré nás čakajú, je náš problém. My sme mu to umožnili a my sme boli niekde slabí, my sme nedokázali zmobilizovať verejnosť a my sme niekedy nedokázali byť presvedčiví a dôveryhodní. Inak by ten Kotleba nemal také preferencie. Veľmi si vážim na Slovensku tých, ktorí pochopili, že musia vykročiť zo svojej bubliny. Mám veľmi rád Karola Sudora a Andreja Bána. Keď čítam ich reportáže z terénu, tak mám dojem, akoby som v tom teréne bol ja sám.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.