U komunistov sa muselo poslúchať

kým sa dostaneme k februáru 1948, začnime tým, ako zmenila druhá svetová vojna tvár Československa.

Povojnová Československá republika sa nazýva aj ľudovodemokratická alebo ako obdobie riadenej demokracie, no so súčasnou demokraciou to veľa spoločného nemalo. Bola zakázaná politická opozícia, do politického zápasu mohli vstúpiť len takzvané koaličné strany, združené v Národnom fronte, a vznik ďalšej strany bol viazaný na súhlas všetkých ostatných. Nemohli sa obnoviť Agrárna strana a na Slovensku HSĽS. Problematické bolo aj postavenie menšín – tri a pol milióna Nemcov zbavili štátneho občianstva, majetku a vyviezli do Nemecka. Aj Maďari prišli o štátne občianstvo. Po vojne nastal v republike navyše značný posun doľava. Každá jedna strana, aj tie nekomunistické, sa hlásili k socializmu. Rozdiel bol len v tom, aké veľké malo byť znárodnenie alebo napríklad pozemková reforma. Reálne sa všetky strany prihlásili k ľavicovému smerovaniu. Ak by ste sa vtedy hlásili k pravici, mohol by vám hroziť aj zákonný postih.

ako je možné, že v tomto období mali komunisti takú vysokú popularitu?

Vyplývalo to z vojnových udalostí a tiež z toho, ako postupoval front, to znamená, že náš geopolitický priestor patril do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, čo už samo osebe dávalo silu komunistickej strane. A mali takisto najlepšie vybudované štruktúry a poslušné členstvo, kde čo sa povedalo, to aj naozaj platilo. V komunistickej strane vždy platil princíp, ktorý nazvali „demokratickým centralizmom“, čo, samozrejme, s demokraciou nemalo nikdy nič spoločné; oni jednoducho boli naučení poslúchať vyššie zložky bez diskusie.

a to vytváralo dojem, že komunisti držia pokope a sú na rozdiel od svojich súperov jednotní.

Áno, presne tak. V ich strane, ktorá niekedy pripomínala až sektu, sa nediskutovalo. Kto rozmýšľal a diskutoval, ten bol označený za frakcionára, trockistu alebo buržoázneho nacionalistu. Tam sa jednoducho poslúchať muselo. Niekedy sa názory menili aj zo dňa na deň – dobre to vidieť na pakte Molotov-Ribbentrop. Dovtedy bol fašizmus najväčší nepriateľ a zrazu sa začalo obhajovať spojenectvo s Hitlerom. Bez diskusie.

po voľbách v roku 1946 mala na Slovensku dominantné postavenie Demokratická strana, ktorá disponovala väčšinou v Slovenskej národnej rade aj Zbore povereníkov, zatiaľ čo v Česku zvíťazila KSČ. Bolo to pre slovenských komunistov fiasko?

Výsledky na Slovensku nečakali a brali ich ako porážku. Mysleli si, že dostanú podstatne viac hlasov. Preto začali takmer okamžite po zverejnení výsledkov konať. Obvinili Demokratickú stranu z toho, že sa spolčila s ľudákmi, s emigráciou, s fašistami a tak ďalej.

demokratov sa pokúsili zdiskreditovať už počas takzvanej jesennej krízy v roku 1947. O čo išlo?

Jesenná politická kríza vznikla na základe umelo vykonštruovaného sprisahania, ktorého scenár napísali na VII. odbore Povereníctva vnútra – na ŠtB. Následne prebehlo pomerne veľké zatýkanie, uväznili zhruba 600 ľudí, medzi nimi aj vysokých funkcionárov, ktorých mlátili a nútili sa priznať, že robili štátne sprisahanie spoločne s ľudáckou emigráciou. Slovenskí komunisti sa už chystali prevziať moc, ale vtedy ich Gottwald zabrzdil, lebo ešte neprišiel ten správny čas.

nekomunistický tábor bol oslabovaný aj vzájomnými nezhodami a nejednotnosťou. České občianske strany so slovenskými demokratmi nespolupracovali prakticky až do spomínanej krízy koncom roka 1947.

Áno, počas jesennej politickej krízy sa české strany zobudili a zistili, o čo – minimálne na Slovensku – komunistom ide. Až vtedy prvýkrát podporili Demokratickú stranu. Stále mali DS v očiach ako nejakú proľudácku, separatistickú stranu, ktorá chce väčšie právomoci pre slovenské národné orgány.

k finálnemu konfliktu komunistov a ich demokratických odporcov malo prísť až vo februári 1948. Čo všetko tomu predchádzalo?

Komunisti sa na prevzatie moci pripravovali dlhodobo. Napríklad „našim“ slovenským komunistom bolo už za Povstania jasné, že to, čo príde potom, je len provizórium, prechodné obdobie, že spolupráca s budúcou Demokratickou stranou, s občianskym odbojom, je pre nich iba nutné zlo, ktoré musia absolvovať, ale že v nejakom krátkodobom až strednodobom horizonte chceli moc len pre seba. Komunistická strana sa tým ani netajila. V podstate oni už od 20. a 30. rokov hovorili stále o diktatúre proletariátu. V medzivojnovej ČSR neustále útočili na jej demokratické zriadenie a vôbec na celú republiku. Tá spolupráca, ktorá potom trvala tri roky, bola naozaj len vynútená – a to tým, aká bola medzinárodná politická situácia. No komunisti od začiatku vedeli, že musia mať pod kontrolou silové rezorty, či už priamo pod svojimi straníkmi, alebo ľuďmi, ktorých si oni nastrčili.

Komunisti mali svoje piate kolóny v každej jednej politickej strane, odpočúvali ich.

potom však dvadsiateho februára 1948 podali demisiu dvanásti ministri nekomunistických strán, čím sa začala vládna kríza, ktorá mala rozhodnúť o osude Československa. Neskôr sa k nim pridali ešte ďalší dvaja. Čo tým krokom plánovali dosiahnuť?

Chceli vyvolať pád vlády a predčasné voľby. Rozhodne nezamýšľali to, čo sa potom stalo. Tá demisia bola výsledkom neustálych sporov vo vláde, ktoré komunisti cielene a plánovite nastoľovali. To bola aj ich taktika, neustále vyťahovať sporné otázky, hádať sa tam, zablokovať činnosť vlády.