Táto kríza odhalí to, akí sme

nový koronavírus nás postavil do situácie, v ktorej si uvedomujeme zraniteľnosť. Je to nápor na psychiku a u mnohých to vyvoláva strach, úzkosť a depresiu. Máš obavy aj ty?

Znášam to dobre. Nadmerné obavy nemám, skôr na úrovni bežnej opatrnosti. Sledujem, čo sa deje, pre mňa sú dôležité seriózne informácie. Je to ako keď v medicíne diagnostikujeme nejakú poruchu: našou povinnosťou je informovať o tom, čo sme zistili a ako sa dá ďalej postupovať, prípadne aké sú vyhliadky do budúcnosti. Tento postup je správny aj v prípade pandémie, obyvateľstvo má mať prístup k serióznym a pokojne podaným informáciám.

keďže najohrozenejšou skupinou vírusu Covid-19 sú starší ľudia, mnohí sedemdesiatnici môžu mať paniku z toho, že stoja na prahu smrti.

Treba to brať vážne, nad sedemdesiat rokov môže mať toto ochorenie komplikovaný priebeh, nad osemdesiat rokov je to už vysoké riziko. Na túto skupinu obyvateľstva treba preto myslieť špeciálne a minimalizovať riziko ich kontaktu s niekým, kto by mohol ochorenie prenášať. Je v tom však paradox: sme spoločenský druh, radi sa stretávame a rozprávame, pričom pocit osamelosti je najvyšší rizikový faktor pre rôzne choroby. V tomto zmysle je to najväčší zabijak, dokonca väčší než fajčenie či alkohol. Takže na jednej strane izolujeme starších ľudí pred vírusom, na druhej sa tým ocitajú osamelí a môžu tým dosť trpieť. Osamelosť ako významný stresor môže spustiť iné ochorenia, ktoré môžu viesť k fatálnemu koncu.

ako sa teda správať k starším ľuďom?

Je to výzva pre kreatívne riešenia. Nie je to len o zabezpečení donášky stravy, ale napríklad aj o dostatočne hustom telefonickom kontakte. Treba posilniť vedomie staršieho človeka, že sú tu ľudia, ktorí na neho myslia.

čo majú robiť ľudia nad sedemdesiat rokov, aby nepodľahli pocitu osamelosti?

Môžu byť iniciatívni aj oni tým, že zavolajú svojim príbuzným, aby neupadli do pocitu, že nič nemôžu zmeniť. Je dobré využiť tento čas aj na niečo, čo človek odkladal, robiť veci, ktoré sa v osamení robiť dajú, prečítať si knihu, pozrieť dokument v televízii alebo filmy. Niektorí radi majstrujú, opravujú v domácnosti. Treba si samotu spestriť.

majú teraz starší ľudia chodiť na prechádzky, hoci aj osamote?

Je to veľmi dobrá vec, všetci potrebujeme pohyb. Teraz sú ulice pomerne prázdne, takže sa dá celkom bezpečne prejsť. Začína sa tiež jar a ak majú blízko do prírody, tak je to ešte lepšie. Ak sa aj stretnú s niekým známym, tak z istého odstupu môže prebehnúť aj bežná forma komunikácie. Pohyb je významný faktor pre zdravie. Znie to banálne, no ten koreň je kdesi v našom evolučnom vývoji. Naši predkovia sa museli dosť hýbať, aby prežili, našli potravu alebo bezpečie. Je to súčasť nášho kódu, hoci civilizácia nás o dostatočné kvantum pohybu oberá. Svojim pacientom radím, aby pri cestovaní mestskou hromadnou dopravou vystúpili vždy o tri zastávky skôr a trochu sa prešli. Tridsať minút chôdze denne je ozdravný faktor. Platí to aj dnes.

samotný pohyb zvyšuje pocit šťastia a radosť z toho, že žijem?

Presne. Mení to emocionálne naladenie smerom k spokojnosti a radosti a vtedy sa aj imunitné odpovede optimalizujú. Opakom sú pocity bezmocnosti a beznádeje ako patogénne emócie.

iným problémom sú mladší ľudia, ktorí nie sú zvyknutí na izoláciu a pre niektorých je až neznesiteľné byť doma so svojimi partnermi a deťmi dvadsaťštyri hodín denne. 

Ľudia majú rôzne povahové vlastnosti. Niektorým výslovne vyhovuje, že môžu byť spolu a debatovať o veciach, na ktoré predtým nemali čas. Takí si to užívajú. No sú aj takí, medzi ktorými môžu byť otvorené alebo skryté napätia, neriešené problémy, dlhodobá neznášanlivosť alebo predrozvodové konanie – vtedy to môže byť veľmi ťažké a môže to vyvolať konflikty.

BACKGRID USA/PROFIMEDIA13. marec 2020 Neapol, Taliansko: Obyvatelia talianskych miest, ktorí sa ocitli v celoštátnej karanténe, vyšli na balkóny svojich domov a bytov, aby spoločne spievali známe piesne. Dodávali si tak odvahu a vzájomne sa povzbudzovali.

čo môžu takíto ľudia robiť?

Ak sú vzťahové problémy riešiteľné, mohli by sa pokúsiť o tom nejako pokojne rozprávať a požiadať pritom jeden druhého o vypočutie bez prerušenia. Vtedy je šanca na mierové riešenie. alebo aspoň na konštatovanie, že sa zhodneme v tom, že sa nezhodneme.

to sa týka problémových vzťahov, ale aj tie normálne partnerstvá to teraz majú ťažké. Čím to je?

Možno to vyznie zvláštne, ale obytná plocha bytu tu zohráva významnú rolu. Malý byt je rizikový stresor, ktorý si človek za bežných okolností neuvedomuje. Aj človek, ktorý má so svojimi príbuznými dobré vzťahy, sa potrebuje občas stiahnuť do súkromia. Je ideálne, keď má svoju vlastnú izbu. No a potom sú aj takí, ktorí si počnúc vlastným detstvom prešli takými vývinom, že sa z dobrých dôvodov skôr vyhýbajú vzťahovému správaniu. Chcú mať čo najväčší odstup od druhých, príliš s nimi nekomunikovať – títo sa môžu cítiť preťažení, keď je zrazu tej komunikácie viac.

prečo sa komunikácii vyhýbajú „z dobrých dôvodov”?

Lebo koreňom ich správania je detstvo, keď zažili určitý chlad z opatrujúcej osoby, spravidla od matky. Z jej správania im zostal pocit, že najlepší vzťah s ňou si udržia vtedy, ak od nej radšej nebudú nič chcieť a budú sa tváriť, že si so všetkým vystačia sami. Býva to tak až kým v puberte nezažijú aj nejaký ozdravný vzťah.

čo by si im poradil?

Tu je ťažká rada. Najlepšie by bolo, keby okolie toto správanie tolerovalo, ak pozná tú minulosť. Netreba sa takému človeku veľmi vnucovať, lebo to vedie k ešte väčšej tendencii stiahnuť sa, čo môže viesť k zbytočnému sklamaniu zo zlyhania komunikácie.

taký človek by sa mohol niekedy ísť prejsť sám, nie?

Určite, dokonca keď je v rodine nejaké emočné dusno, tak individuálna prechádzka môže byť prínosom všeobecne. Aj našim pacientom niekedy radíme, že keď z minulosti poznajú situácie, keď sa u nich doma začína hromadiť napätie, aby ešte na úpätí rastu tohto napätia odišli na prechádzku.

rodina by to asi nemala brať tak, že tento človek s nimi nechce byť. On potrebuje čas osamote práve preto, aby potom spolu s nimi bol čo najviac spokojný.

Áno, musia chápať, že má takúto zvláštnosť a že to môže byť dobré nielen preňho, ale pre celú domácnosť.