Juraj Karpiš: Viac ako vírusu sa bojím štátu

ako hodnotíte reakciu našej vlády na krízu, spôsobenú koronavírusom?

Vo svojej knihe Zlé peniaze píšem, že vzhľadom na riešenie poslednej krízy skôr či neskôr príde nejaká ďalšia, keďže riešenie vtedy spočívalo vo využití „zlých peňazí“ a v zvyšovaní zadlžovania. Reakcia vlád je dnes postavená práve na „zlých peniazoch“, rezervy sa hľadajú hlavne cez monetárnu politiku. To, či ide o primeranú reakciu, ukáže až najbližší čas. Momentálne sme v tom štádiu, že vláda sľúbila, že všetkých zachráni, a teraz na to budeme hľadať peniaze najbližší polrok, rok či dokonca roky.

v čom je problém tohto prístupu?

Štáty chcú všetkých zachraňovať, ale neviem, z čoho to chcú zaplatiť. Takmer všetky štáty vyspelého sveta, s výnimkou Nemecka, majú vysoké dlhy a ich zadlženie rástlo. Tie zadlžené štáty chcú teraz zachraňovať veľké korporáty, domácnosti či zamestnanosť. Rozumiem tomu pohľadu, pri dlhopisoch máme nízky úrok a môžeme si požičať peniaze aj na tridsať rokov, ale som naozaj zvedavý, ako to bude fungovať v praxi.

už pri nízkych úrokoch na hypotéky ste tvrdili, že ide o kapitalistický nezmysel. Nie je to podobný nezmysel aj pri veľkých štátnych dlhopisoch?

Pri hypotékach je extrémne nízky úrok nezmyslom preto, lebo keby za mnou niekto prišiel, aby som mu požičal peniaze na nehnuteľnosť, začal by som s úrokom minimálne na miere inflácie, ktorá pred touto krízou bola na úrovni troch percent. Normálna hypotéka na Slovensku by mala byť pri našej miere rastu cien s úrokom minimálne 4-5 percent. Úrok však bol len jednopercentný vďaka tomu, že Európska centrálna banka (ECB) aj desať rokov po kríze stále stimulovala ekonomiku. Podľa mňa tým naše domácnosti boli vlákané do dlhovej pasce, ktorá teraz sklapla, lebo 70 percent domácností na Slovensku má nejakú formu dlhu a počas tejto krízy budú tie dlhy problém. 

je to rovnaká situácia, ako pri štátnych dlhopisoch?

Tam je to špecifickejšie, lebo štáty nie sú subjekty na trhu. Keď som štát, zodpovedám za dané územie, môžem vyberať dane a tlačiť peniaze. Preto je štát preferovaný dlžník. Keď som bohatý človek, chcem si niekam uložiť svoje úspory a vidím okolo seba krízu a ekonomickú neistotu, tak štát je pre mňa celkom dobrý dlžník, keďže má súdy, políciu, daňový úrad a centrálnu banku. Neplatí to však pre všetky štáty, napríklad Taliansko, ktoré má extrémne vysoký dlh. Im však pomáha ECB, ktorá nakupuje talianske dlhopisy a tým pomáha „šťastiu nízkych úrokov“.

čo by sa stalo, ak by ECB prestala nakupovať talianske dlhopisy?

To vidíme už počas týchto pár týždňov. Keď sa pozrieme na rozdiel v úročení nemeckých a talianskych dlhopisov, tak vidíme, že začal rásť. To mi napovedá, že talianske úroky by mohli narásť až tak, že Taliansko by nemohlo splácať svoj dlh.

po poslednej veľkej kríze teda centrálne banky tlačili peniaze, a teraz ich tlačia ešte viac. Je to udržateľný systém, vieme tlačiť donekonečna?

Je to zaujímavá otázka, na ktorú by som chcel dostať empirickú odpoveď. Už na riešení poslednej krízy bolo jasné, ako sa bude riešiť tá ďalšia – teda že to pôjde cez centrálne banky. Keď totiž máte ekonomiky, ktoré nemajú rezervy a zadlžujú sa aj v dobrých časoch – a americká aj európska ekonomika rástli najpomalšie od druhej svetovej vojny – tak jediné a posledné riešenie spočíva v „zlých peniazoch“, v centrálnej banke. Ani ja som však nečakal, že príde takáto kríza, že sa ekonomika vyspelého sveta na niekoľko mesiacov zastaví. Keď som dopisoval svoju knihu, myslel som si, že sa možno nedožijem vyčerpania rezerv „zlých peňazí“. Sme ešte len na začiatku tejto krízy a ja si myslím, že je realistické očakávať, že nájdeme limity riešení cez „zlé peniaze“.

aké sú tie limity?

Spočívajú v tom, že dospejeme do bodu, keď začne rásť inflácia, s čím teraz nikto nepočíta – ani finančné inštitúcie, ani štáty, ani politici, ani ekonómovia. Keď však inflácia začne rásť, centrálna banka bude musieť zvyšovať úroky.

prečo by zvyšovanie úrokov mal byť problém?

Ak centrálna banka bude zvyšovať úroky nad infláciu, to znamená, že na Slovensku by bol základný úrok na úrovni 4 percent, tak automaticky nemôže zachraňovať štáty cez nakupovanie ich dlhopisov. Môžeme sa potom dostať do situácie, že centrálna banka bude postavená pred dilemu, či dodrží inflačné ciele, alebo nechá zbankrotovať Taliansko či niektoré iné krajiny. Podľa mňa táto situácia môže reálne nastať v prípade, ak si štáty prídu požičať na trhy a centrálne banky tam „nalejú“ veľa peňazí.

viacerí ekonómovia, ktorí majú blízko k vášmu mysleniu, hovoria, že naliať do systému veľa peňazí je teraz jediná možnosť, ktorú máme. Súhlasíte s tým?

Podľa mňa to nie je jediná možnosť. Neexistuje štátna záchrana. Štát nemá vlastné peniaze. Štát má momentálne deficity, teda vyberie na daniach a odvodoch menej, než minie a zároveň má dlh. To bola pravda už pred krízou. Štát nemá zdroj, z ktorého by mohol zachraňovať. Záchrana, o ktorej sa hovorí, je len prerozdelením. Dá sa to riešiť daňami, teda parlament schváli zákon, zvýši dane, vezme ostatným a dá peniaze napríklad korporátom.