Rudolf Zajac: Pán minister, mýlite sa!

v rozhovore s Rudolfom Zajacom sa dočítate:

• ako sa dá naozaj zabrániť odvrátiteľným úmrtiam,
• aké zmeny by mali nastať na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, 
• čo treba zmeniť, aby slovenské zdravotníctvo začalo fungovať,
• ako vníma rozhodnutie novej vlády o úlohe štátu v zdravotníctve,
• aký by mal byť pohľad nového ministra na nárok na zdravotnú starostlivosť.

zdravotníctvo patrí medzi rezorty, ktoré treba najviac „opraviť“. O svojich plánoch porozprával minister Marek Krajčí a niečo z nich je aj v programovom vyhlásení vlády. Rudolf Zajac stojí za najväčšou a možno aj jedinou veľkou reformou nášho zdravotníctva od roku 1989. Čo si myslíš o plánoch nového ministra?

Je to nepochybne slušný človek, ktorý však nemá ani „šajn“ o tom, ako funguje slovenské zdravotníctvo a čo potrebuje. Nemá jasno v pojmoch a to, čo hovorí, naše zdravotníctvo ani nepotrebuje. Niektoré údaje, ktoré používa, sú domyslené, ale nie reálne. 

Veľa rozpráva o odvrátiteľných úmrtiach, ale treba si povedať, čo sa pod tým myslí. Neznamená to, že má dobre fungovať ambulantný a nemocničný sektor – ktoré nefungujú dobre. Riešenie spočíva v tom, že musíme byť pripravení. Príkladom sú náhle mozgové príhody – len teraz začína fungovať intervenčná rádiológia, ktorú dodnes nikto neurobil klinickým odborom. Je to spôsob, ktorým pri silnej mozgovej príhode dokážu niektorí lekári vybrať trombózu z mozgovej cievy. U nás sa to robí veľmi málo. Na rozdiel od Česka nám chýba excelentnosť. 

Za druhej Dzurindovej vlády sme začali budovať tri kardioústavy. Urobili sme aspoň tri onkologické ústavy tým, že sme ich osamostatnili od bežných nemocníc. Je to však stále málo. Chýba nám ešte aspoň jeden komplexný kardioústav a jedno komplexné vertebrogénne centrum.

znamená to, že vládne plány, ktoré má vo svojom programovom vyhlásení, nebudú riešiť problém s piatimi tisícmi odvrátiteľných úmrtí ročne?

Tak to už vôbec, vláda tam rieši úplne iné veci. Odvrátiteľné úmrtia sú mantrou, ktorú zaviedla exministerka Andrea Kalavská. Argumentovala tým v prospech svojich plánov urobiť takzvanú stratifikáciu nemocníc. Musíme budovať excelentnosť a kvalitné prepojenia, ale nemôžeme si myslieť, že to urobí štát. Najlepšie intervenčné centrum pre mozgové príhody je čisto súkromné. Nie preto, že by nemohlo byť štátne, ale preto, že keď bolo štátne, vznikali tam problémy. 

V Košiciach máme krásne nové kardiocentrum so všetkým, čo potrebuje. Začala ho budovať už druhá Dzurindova vláda, ale len dva roky trvalo, kým im Všeobecná zdravotná poisťovňa dala zmluvu na to, že môžu robiť akútne zákroky. Bolo to tak zrejme preto, že poisťovňa ako vždy hospodárila zle a šetrila peniaze tam, kde nemala a nešetrila tam, kde šetriť mala. Je pravda, že odvrátiteľné úmrtia máme vyššie, ako v porovnateľných krajinách, ale nie preto, že to nerobí štát. Možno je to naopak, možno máme ten počet úmrtí vyšší práve preto, že tieto prípady robil štát.

poďme k základným plánom nového ministra zdravotníctva Mareka Krajčího. Emblematickou oblasťou je snaha súčasnej vlády vytlačiť skupinu Penta zo zdravotníckeho trhu. Minister hovorí, že to chce dosiahnuť tak, že vynútiteľný nárok pacienta bude taký vysoký, že sa to súkromnej zdravotnej poisťovni neoplatí, a preto buď zanikne, alebo sa predá. Je ten základný zámer vytlačiť Pentu z trhu nesprávny?

To nie je o Pente, ale o filozofii. Chceme regulovanú konkurenciu v systéme, alebo chceme mať štátny supermonopol? Už dnes má štát dominantné postavenie. Vlastní najväčšiu poisťovňu a najväčšie nemocnice. Je úplne jedno, či je to Penta, Agel, Svet zdravia alebo ďalší poskytovatelia tohto typu. Sú to len mantry, ktoré sa stále opakujú. 

Minister napríklad povedal, že Zajac s Pažitným pustili do zdravotníctva trh. To je holý nezmysel, trh tu bol od roku 1990, nech bol akýkoľvek. Celé okolie zdravotníckeho prostredia je trhové. Trhové sú lieky, energie, potraviny... Trh tu je, nevpustili sme ho. Po druhé, minister hovorí – a s tým sa dá súhlasiť – aká výborná bola hierarchická štruktúra zdravotníctva. 

Problém je, že Zajac s Pažitným prišli v roku 2002, keď bol už ambulantný systém odštátnený, nemocnice prvého a druhého typu mali v rámci decentralizácie prejsť pod samosprávy. To znamená, že to, čo minister hovorí o privatizácii, je holý nezmysel, to prišlo už v roku 2002. Prišli sme v čase, keď bolo k dispozícii 40 miliárd korún a dlhy boli vo výške 25 až 30 miliárd. Hľadali sme spôsob, ako tento rozbitý systém zjednotiť. Ukázalo sa, že jediným zjednocujúcim faktorom bude dobrý a rozumný nákupca zdravotnej starostlivosti, ktorého však treba prísne kontrolovať úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. 

Musel som sa len trpko zasmiať, keď minister povedal, že úrad tu je, ale nefunguje, tak to chceme robiť my ako štát. My by sme však mali chcieť, aby ten úrad fungoval. Fico zobral úradu hneď v roku 2006 jeho nezávislosť a samostatnosť, dosadil tam svojho človeka, zakladajúceho člena Smeru. Samozrejme, že úrad sa potom správal tak, ako si prial Fico, Paška a celá ich družina.

Za socializmu sme sa každé ráno budili s otázkou, či nepoznáme nejakého dobrého doktora. Ostatných tridsať rokov sa budíme s rovnakou otázkou.

minister hovorí, že záležitosti medzi štátom a súkromnými firmami nefungujú a je to na úkor štátu. Keďže to nefunguje, štát bude centrálne objednávať, plánovať, riadiť. Ty teda tvrdíš, že stačí, aby sa sfunkčnil úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. To je také jednoduché?

Tak jednoduché to nebude, aj keď sfunkčnenie úradu je jedna z podmienok. Sú tu však aj ďalšie problémy. Aj keď som chcel túto vládu, rozhodne som nechcel to, čo chce robiť v zdravotníctve. Naše názory sa líšia v jednej veci. Tony Blair povedal, že vláda je tu na to,  aby kormidlovala, nie na to, aby veslovala. Právnicky povedané ide o to, ako realizujem pozitívny záväzok štátu. 

Samozrejme, zdravotnícky systém dnes nefunguje a je irelevantné hovoriť, prečo to tak je. Zarážajú ma však ministrove naivné vývody vzhľadom k štátu. Hovorí, že štátne peniaze bude vedieť lepšie využívať. Štát však dáva do celého systému maximálne jednu pätinu. V systéme je dnes 5,5 miliardy eur a len pripomeniem, že v roku 2004 bola v systéme necelá miliarda. Z tej dnešnej sumy 5,5 miliardy dávajú ekonomicky aktívni zamestnávatelia a zamestnanci do systému štyri pätiny. Pán minister vyhlásil, že ako štát budeme do systému dávať 0,3 percenta HDP – to bude robiť 200 miliónov tento rok, budúci rok 300 miliónov eur. Štyri pätiny peňazí do zdravotníctva teda dávajú ekonomicky aktívni ľudia a tým je skoro jedno, či sú v súkromnej, polosúkromnej, verejnej alebo štátnej nemocnici, alebo či idú v súkromnej alebo v štátnej záchrannej službe. Nie je im však jedno, ako to funguje, ako sa k nim správajú. 

Celá predstava nového ministra, že jeho návrh by mohol fungovať, je márna. Okrem sfunkčnenia úradu pre dohľad treba zmeniť aj ďalšie veci. Napríklad sa inak postaviť k nároku na zdravotnú starostlivosť. Pán minister si pletie nárok a štandard. Chýba dobrá regulácia trhu. Penta nie je jediný súkromný hráč, napríklad aj všetci ambulantní lekári sú súkromní, to je 11-tisíc ľudí. Aj veľa lekární je súkromných. To proti všetkým týmto súkromníkom budeme bojovať? 

Keď tu však máme nákupcov zdravotnej starostlivosti, ktorí si majú konkurovať v boji o klienta, ďalej máme poskytovateľov, od „obvoďáka“ v malej dedinke až po vrcholné mozgové centrum, a aby toto všetko hralo v prospech pacienta, potrebujeme tretí pilier, ktorým je nezávislý regulátor, ktorého sme nazvali úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ten by mal tvrdo zasiahnuť, ak poisťovňa nenakúpi zdravotnú starostlivosť v rozsahu, ktorý má daný zo zákona. Úrad by mal tvrdo postihovať poskytovateľov každého typu, ak neposkytnú zdravotnú starostlivosť v rozsahu, ktorý bol objednaný poisťovňou a podľa dobrej praxe.