Arcibiskup Cyril Vasiľ: Nebojte sa, pápež je s vami

aký bol pontifikát Jána Pavla II.?

Dlhý a bohatý. Mediálne azda prvýkrát v histórii kompletne pokrytý. Zaznamenané bolo doslova každé mrknutie oka, každé slovo.

Ján Pavol II. bol aj človek metafory. Aký obraz ho vystihuje najviac?

Sú mnohé obrazy, ktoré môžu byť veľavravné. Vidím pápeža, ktorý padá pod guľkou atentátnika. Je tam obraz pápeža, ktorý bozkáva rodnú zem alebo zem Slovenska. Je tu aj obraz pápeža na svetových dňoch mládeže. 

Ján Pavol II. bol prvý slovanský pápež. Jeho zvolenie nebol politický ťah v dobe studenej vojny?

Hovoriť o politike je zavádzajúce. O tom, akým spôsobom sa konala voľba, aké boli jej motivácie, to v skutočnosti vedia len otcovia kardináli, ktorí boli na konkláve a tí už nie sú tu medzi nami. Každý, kto hovorí, že o tom niečo vie, si vymýšľa. Potom sú tu dedukcie, interpretácie na základe nejakých svojich kritérií. 

čo teda zavážilo?

Pravda je taká, že po smrti Pavla VI. bolo prvýkrát v cirkvi viacej kardinálov Netalianov, takže po štyroch storočiach prišla možnosť zvoliť kohosi, kto nepochádza z Talianska. Povrávalo sa, že kardináli úmyselne nechceli túto možnosť využiť hneď pri tejto prvej príležitosti. Napokon zvolili Jána Pavla I. 

jeho pontifikát trval len niečo vyše mesiaca. Pápež zomrel a nasledovala ďalšia voľba. 

Už pri voľbe Jána Pavla I. sa objavovalo v kuloároch meno Karola Wojtylu, krakovského arcibiskupa. Pri takejto voľbe sú iste prítomné aj ľudské hodnotenia. Kardináli sú tiež len ľudia, tak tam možno pozorovať bežné ľudské psychologické spoločenské kritériá, ak chcete, hovorte im  aj politické, ale prvoplánovo by som ich tak nenazval. My veríme, že na jednej strane je tu ich ľudské rozhodovanie jednotlivcov a na druhej strane je výsledný čin, ktorý  vedie Svätý duch. 

nakoniec sa jeho voľba ukázala ako zásadná aj z politického hľadiska. Čo to znamenalo pre krajiny strednej Európy a zvlášť pre Slovanov?

Prišlo k spoločenskému uvedomeniu si miesta Slovanov v Európe. Že Slovania sú integrujúci prvok a dotvárajú spoločnú Európu. Európu, ktorá nie je deliteľná na  východný a západný blok. Ján Pavol II. bol muž z východu prichádzajúci do západného sveta. Počas jeho pontifikátu sa tieto bloky aj ukončili. Skončilo sa politické rozdelenie Európy, hranice rozdelenia Európy sa posunuli kamsi inam. 

Výsledky vidíme aj v tom, kde sme dnes my. Slovensko je súčasť európskeho kultúrneho a politického priestoru. 

keď svätý otec prvýkrát v 90. roku navštívil Československo, pri rozhovore s Václavom Havlom poukázal na to, že nenásilná Nežná revolúcia bola znakom kultúrnej vyspelosti našich národov. To boli silné slová...

Václav Havel začal svoj príhovor slovami: „Neviem, či viem, čo je zázrak, ale viem, že teraz vidím zázrak.“ Ján Pavol II. kontroval slovami o štyridsaťročnom pôste a kráčaní po púšti a  o tom, že Kristus prechádza aj cez zatvorené dvere. 

Áno, prechod z komunizmu do demokracie bol relatívne nekonfliktný, zamatový, so všetkými pozitívami, ale čiastočne aj negatívami. To, že systém padol takým „soft“ spôsobom, znamenalo, že zvyšky tejto ideológie tu stále zostali.  V spoločnosti, v kultúre, v morálke. Nedošlo na hlbokú katarziu, ktorá nasleduje po akomsi veľmi radikálnom, boľavom páde. Dodnes dobiehame tento deficit chýbajúcej katarzie a reflexie. Ten morálny marazmus v našom myslení a konaní ešte stále prežíva. 

zaujímavé je uvažovanie Jána Pavla II.  Svet hovorí o ľudských právach, pápež hovorí o právach človeka. Je to to isté a predsa je v tom veľký rozdiel. Ako to popísať?

Ľudské práva, pokiaľ ich chápeme len ako súhrn akýchsi definícií, ktorých tvorcom som ja, a to takým spôsobom, že vytvorím zoznam existujúcich práv, tak to, že takéto práva „vyhlásim alebo nevyhlásim“, je niečo, čo je celkom v mojej moci. Môžem to redukovať, alebo rozširovať. Tak to robili bývalé režimy. Redukovali tie práva. Liberálne prístupy dneška sa snažia tieto práva nedefinovaným spôsobom rozširovať na nové práva, hoci, popravde povedané, ide skôr o požiadavku, aby sa moje osobné či skupinové túžby stali všeobecne prijímanými len preto, že som sa rozhodol nazývať ich právami.

Keď hovoríme o právach človeka, tak chápeme človeka ako Božieho tvora. Ako niekoho, kto je stvorený na Boží obraz. Človeka, ktorý nie je definovaný sám sebou, sumou svojich rozhodnutí, túžob a prianí, ale ktorý sa môže definovať prostredníctvom vzťahu k Bohu. V tom je podstatný rozdiel medzi uvažovaním Jána Pavla II. a inými filozofiami.