v rozhovore s Martinom Kultánom sa dočítate:
- čo hovorí na plány nového ministra zdravotníctva,
- či je reálne operovať onkologických pacientov do 14 dní,
- ako sa dá riešiť nedostatok lekárov,
- ako koronavírus ovplyvnil slovenské zdravotníctvo,
- aj to, ako by sa mohol zmeniť systém zdravotného poistenia.
pred niekoľkými týždňami vyšlo programové vyhlásenie vlády (PVV), ktoré je v kapitole o zdravotníctve mimoriadne kontroverzné. Jedným z hlavných koreňov kontroverzie je pasáž o tom, že vláda zváži zavedenie unitárneho systému zdravotného poistenia. Aký máte z PVV dojem?
Zmiešaný. Paradoxne mi unitár v PVV až tak nevadí, pretože ten je v ňom možno zmienený, ale takéto opatrenie je nereálne a nerealizovateľné. Unitár v tomto volebnom období reálne pripravený nebude. Z PVV mám celkovo dojem, že kyvadlo sa príliš vychyľuje k nostalgicky ľavicovému spôsobu riadenia zdravotníctva.
v akom zmysle?
V zmysle značnej prítomnosti etatistických riešení, podľa ktorých by mal štát centrálne riadiť zdravotníctvo. Podľa PVV má byť štát vo väčšej miere prítomný ako vlastník poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Paradoxne naša skúsenosť je dlhodobo opačná, no veľakrát na to zabúdame. Málokto vidí a pamätá si na to, ako zdravotníctvo vyzeralo pred Zajacovou reformou.
Rovnako málokto vidí, čo súkromný kapitál zdravotníctvu priniesol, bez ohľadu na to, či to boli ambulancie, alebo lekárne či stomatológovia, ale aj poisťovne, ktoré začali platiť načas. Dnes nemáme faktúry, ktoré by boli 100 dní po splatnosti a na trhu nie sú skrachované zdravotné poisťovne, po ktorých ostali len dlhy, ako tomu bolo v minulosti.
Práve preto som prekvapený, že PVV je akýmsi návratom k socialistickému zdravotníctvu alebo centrálne riadenému zdravotníctvu, ktoré bolo šité na úplne iné pomery, než aké panujú dnes. Som prekvapený z toho, že kritizujeme trh, ktorý je kontinuálne zo zdravotníctva vyháňaný, no chyby, ktoré sú v slovenskom zdravotníctve, sú produktom zlyhávajúceho štátu, nie trhu.
ako vyzeralo zdravotníctvo pred Zajacovou reformou?
Existujú dva faktory. Prvým je organizácia v zdravotníctve a druhým je ekonomická stránka. Pokiaľ ide o organizáciu, tak tam sme vychádzali zo socialistického zdravotníctva, ktoré ak bolo v niečom dobré, tak to bolo v tom, že bolo šité na mieru starostlivosti, ktorá sa poskytovala v tej dobe.
90 percent boli akútne infekčné choroby a pri nich centrálne riadený systém fungoval dobre. O chvíľu však budeme mať možno 80 percent chronických a civilizačných chorôb a zdravotný systém musí byť nastavený úplne inak.
takže choroby ako je cukrovka alebo obezita?
Áno. Sú to choroby, ktoré sa nedajú riešiť len sieťou akútnych nemocníc. Musíme sa pozrieť na to, čo ľuďom najviac ovplyvňuje dĺžku života a kvalitu zdravia. Sú to faktory ako životný štýl, dodržiavanie správnej životosprávy a podobne. Druhým faktorom bolo ekonomické nastavenie v zdravotníctve. Tam vládol chaos, ktorý bol sprevádzaný druhotnou platobnou neschopnosťou, dlhmi, zlou cenovou reguláciou.
v čom existovala zlá cenová regulácia?
Ministerstvo rozhodlo, že zvýši ceny úkonov, no neboli na to dostatočné zdroje. Poisťovne kvôli tomu za tieto úkony platili aj so sto dňovým oneskorením. V tom čase bolo na Slovensku viac ako desať poisťovní. Ekonomické vzťahy boli pred Zajacovou reformou úplne naštrbené. Všetko, čo prešlo do súkromných rúk, finančne funguje.
„Na Slovensku máme veľa lekární. Ak sa pozrieme na marže v zdravotníctve, tak zistíme, že lekárne ich majú takmer najnižšie.“
Ambulantný sektor nemusel byť nikdy od čias reformy oddlžovaný. Úspechom ministra Zajaca bolo, že finančne zastabilizoval zdravotníctvo a okrem štátnych nemocníc nemá nikto faktúry po splatnosti. Druhá vec je, že si málo pamätáme na to, že tieto pohyby začali ešte pred Zajacom. Štát nemal peniaze a zdravotníctvo bolo omnoho horšie vybavené. Do zdravotníctva musel prísť súkromný kapitál vo forme laboratórií, diagnostiky a prístrojov.
kritici Rudolfovi Zajacovi vyčítajú, že laboratóriá, diagnostika a prístrojové vybavenie je lukratívna a zisková časť zdravotnej starostlivosti.
Štát na ich vybavenie nemal kapitál. Jediné, čo sa podarilo štátu spraviť, bolo vybudovanie troch špičkových kardiocentier. Všetko ostatné museli zaplatiť súkromní investori. Aj stomatológ, ktorý si vybaví svoju ambulanciu, je pre mňa rovnako súkromným investorom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.