Róbert Bezák: Všetci sme krehkí

ako ste prežili posledné mesiace?

Po Vianociach sme sa rozbiehali normálne, ako sme boli zvyknutí. Mal som aj plány na lyžovačku, ale už sa mi ich nepodarilo zrealizovať. No, chvalabohu, aspoň som neochorel v Rakúsku. V marci sa to prudko zmenilo, práve na moje narodeniny. Mal som 60 rokov, tak som dostal darček upokojenia života. Žiadne veľké oslavy neboli. Nebolo čo oslavovať, ani som si to neprial, lebo si nemyslím, že by som za sebou zanechal nejakú úžasnú veľkú stopu. Pán Boh to za mňa takto vyriešil. 

Potom zrazu prišla chvíľa, keď bolo v našom Bratislavskom kraji vyhlásené uzavretie škôl. Bolo to prekvapenie. Spomenul som si z detstva na uhoľné prázdniny. Myslel som si, že to potrvá chvíľku, týždeň-dva, to sa dá, také menšie prázdniny, ale už je máj a do školy sa stále nechodí. Bol by som rád, keby sa už chodilo. Chýba mi osobné stretnutie, lebo škola nie je o virtuálnej realite. Výchova a vzdelanie sa dejú tvárou v tvár, a to sa nedá porovnať.

aké myšlienky vám najčastejšie išli počas pandémie hlavou? Šesťdesiatka je životný míľnik, po ktorom sa už väčšina ľudí pripravuje na odchod do dôchodku.

Počúval som, že tá najohrozenejšia kategória ľudí je vo veku nad 65 rokov. Tak som sa zamýšľal, že už sa k nej blížim aj ja. Rozmýšľal som nad tým, aký je život krehký. My ho stále budujeme a žijeme v modernej dobe nových metód liečenia, klonovania a nových operácií, ale nikto nevie, koľko sa nám ten náš život ešte podarí predlžovať a posúvať ďalej. Zrazu príde nejaký malý, neviditeľný vírus a zmení chod sveta. Čo bolo normálne, už také nie je. Sme pozatváraní v príbytkoch, v karanténach. Kde je teraz ten hrdý človek? 

Veľa som počul od neveriacich ľudí, že tí pobožní potrebujú náboženstvo ako barličky, lebo nie sú dosť samostatní. Myslím, že táto situácia poukázala na slabosť každého. Vírus sa nepýtal, kto má strach, kto je silný a podobne. Prišlo mi na rozum, že všetci sme krehkí. Tak som sa zamýšľal aj nad sebou, či počítam s tým, že život nie je pevne v našich rukách, či rozmýšľam, či som naplnil svoj život. Vírus nám však ukázal, ako sme pospájaní a že sa ako spoločenstvo potrebujeme. Musíme si jeden druhého vážiť a jeden na druhého dávať pozor, musíme byť k sebe ohľaduplní. Ten vírus bol pre mňa aj etickým fenoménom, čo s nami robí a kam nás posúva. 

kam ste sa posunuli v posledných rokoch vy? Napríklad sa nedá prehliadnuť vaša aktívna podpora politikov. Dostávate stále ponuky na vstup do politiky?

Politici si mysleli, že na mne môžu získať nejaké body. To bolo na začiatku, keď som bol ešte známy. Ja v politickej aktivite nevidím priestor na pokračovanie a snažím sa z toho skôr stiahnuť. Do žiadnej strany som ani nevstúpil. No priznám sa, že niektorí ľudia mi boli blízki aj svojím príbehom. Vyčítali mi, že som sa postavil vedľa Mira Kocúra. Ale on je kňaz, ktorý hľadal, hľadá a nachádza svoj život, tak ako aj ja. Skôr som mal pocit, že mu môžem nejako pomôcť. 

Keď v slovenskej katolíckej cirkvi kňaz príde o svoje miesto, či už z vlastnej viny alebo nie, je úplne diskvalifikovaný, niekedy suspendovaný tak, že je od všetkého odstrihnutý. Akoby sa očakávalo, že na druhý deň si dokáže zarábať na seba. V Nemecku takým kňazom dávajú dva roky šancu a podporujú ich, aby sa daný človek v novom živote uchytil. Na Slovensku skôr platí, že ak už s nami nič nemáš, tak zmizni. Mne to s Mirom Kocúrom pripadalo tak, že mu nemôžem povedať nie. Aj mne pomohli ľudia a neboli to vždy veriaci.

mnohí ľudia vás kritizujú pre podporu strán s antiklerikálnou rétorikou. Nesúvisí to skôr s vaším sklamaním z cirkvi?

Ak by to tak bolo, tak by boli moje kroky razantnejšie a nesnažil by som sa pokračovať vo svojej túžbe, snahe a hľadaní svojej cesty. Nikdy som proti katolíckej cirkvi nič nepovedal, ja som v nej vyrástol, veď práve vďaka nej som tým, čím som. To bolo skôr o ľuďoch, ktorí cítili potrebu ma odsunúť nabok. Neviem, ako to je na Slovensku, podľa akých parametrov sa mám riadiť, aby som sa mohol s niekým stretnúť. Máme sa my kresťania najprv opýtať, kto je čo zač, či je pokrstený – a až potom máme pomáhať? Niekto povie, že som mal pred prezidentskými voľbami podporiť Františka Mikloška. Ale ja si môžem vybrať, tak som si na základe mojich predpokladov vybral Zuzanu Čaputovú. 

„Vírus sa nepýtal, kto má strach, kto je silný a podobne. Prišlo mi na rozum, že všetci sme krehkí. Tak som sa zamýšľal aj nad sebou, či počítam s tým, že život nie je pevne v našich rukách“.

Jedna vec, ktorú musím otvorene povedať, je, že žijeme dobu, ktorá je liberálna. Keď sa pozriem na kresťanské manželstvá, tam to tiež nie je také, že by sa rozvádzali len neveriaci. Alebo že len neveriace ženy chodia na interrupcie. Hráme sa na pobožných, ale mnoho kresťanov vie tiež uhnúť, keď príde na lámanie chleba. Tí liberáli hovorili veci, ktoré som vnímal, že hovoria tak, ako ich chcú. Potom sú tu radikáli, ktorí hovoria veci radikálne, ale oni ich tak nechcú. Bojím sa toho pokrytectva. Radšej mám takých, od ktorých viem, čo mám čakať.

BORIS NÉMETH

voľby vyhrali skôr konzervatívci, či už kresťanskí alebo sekulárni.