Slovensko a budúcnosť našej slobody

patríš do ponovembrovej generácie diplomatov. Na túto generáciu existuje aj kritický pohľad. Spočíva v tom, že kým množstvo nediplomatov bojovalo za celé tie roky proti mečiarizmu a potom proti tomu, čo prezident Kiska nazval mafiánskym štátom, tak vy ste si pokojne pracovali na svojich diplomatických miestach, na veľvyslanectvách. Aj samotný expremiér Robert Fico povedal, že diplomati sú žoldnieri, ktorí za peniaze či slávu slúžia komukoľvek. Čo ste zač?

Slúžime krajine.

nie je to fráza?

Podľa mňa nie, ja to tak nevnímam.

poviem ti príklad. Mali sme tu ministra Jána Kubiša. V okamihu, keď dostal ponuku na vysokú funkciu v OSN, sa rozhodol počas funkčného obdobia odísť „za lepším“. Takých príkladov je viac. Je to služba vlasti?

Ja som išiel za lepším? Prišiel som zo Spojených štátov, kde som mal ako veľvyslanec neporovnateľne lepší život, za štyri dni som sa zbalil a prišiel. Nerobím zo seba obeť. Len sa snažím vyrovnať s opisom diplomata ako človeka, ktorý nerieši nič iné, len vlastný osud. Nie je to tak. Politická a diplomatická kariéra je zásadne rozdielna. Dlhšie však o tom už uvažujem a pýtam sa, či nie je skôr namieste otázka, či slovenský politický systém a strany produkujú ľudí tak, aby si nemuseli požičiavať diplomatov? Nemyslím si, že sa Ján Kubiš silou-mocou hlásil do služby, alebo že som ja vyvolával domov, aby som 13. marca dostal telefonát. Keď politické strany vidia, že sú pred krajinou napríklad zlomové úlohy, alebo dôležité míľniky, tak oslovujú diplomatov – v mojom prípade to bolo rokovanie o vstupe do NATO, keď ma oslovil minister zahraničných vecí Eduard Kukan, posadili ma na politickú stoličku SDKÚ a viedol som rokovania o vstupe do NATO. Keby politické strany mali piatich ďalších ľudí, mohli by tú prácu robiť straníci. Keď som bol v roku 2015 v Bruseli a chystalo sa naše predsedníctvo, oslovil ma minister zahraničných vecí a povedal, že ideme do ťažkej skúšky. Poprosil ma o pomoc, súhlasil som. Nemyslím si, že by som spáchal nejaký morálny prehrešok. Je to legitímna otázka, ale ja sa pýtam, či slovenská politika pre zahraničnú politiku má kvalifikovaných ľudí. Navyše si nemyslím, že by tí ministri, ktorí vzišli z diplomacie – Eduard Kukan, Ján Kubiš či Miroslav Lajčák – spravili Slovensku na medzinárodnom poli hanbu. Opak je pravda.

Každý z mojej generácie mal sen, aby Slovensko patrilo tam, kde je dnes – do EÚ a NATO.

problém je v tom, že keď si diplomat vo farbách nejakej vlády – čomu sa nedá vyhnúť – tak sa môže stať, že tá vláda spraví zlú vec. Čo keď predseda vlády povie, že za všetkým je George Soros. A ty si veľvyslanec tej vlády. Kde je hranica, po prekročení ktorej aj diplomat povie, že už stačí?

Každý ju má individuálnu. Taký výrok považujem za dramaticky zlý a takto som ho označil aj vtedy, keď zaznel. Aj my diplomati máme svedomie. Nie sme ľudia, ktorí sa každý mesiac len pozeráme na výplatnú pásku v zahraničí a nevnímame to, čo robí predseda vlády. Keď hovoríme o Vladimírovi Mečiarovi, lebo aj vtedy slúžila moja generácia tejto krajine, tak každý, kto mal trochu hodnotového nastavenia, s tým mal problém. Každý z mojej generácie, ktorá študovala na prelome režimov, mala v sebe sen, aby Slovensko patrilo tam, kde je dnes – do EÚ a NATO. Samozrejme, keď sa stane niečo zlé, stojíš pred rozhodnutím, čo s tým. Ak sa s niečím nevieš vnútorne stotožniť, máš dve možnosti. Buď sa úplne stiahnuť, alebo vstúpiť do politického boja. Ja som do politiky nevstúpil, zostal som v diplomacii, ale neznamená to, že som sa s tým vnútorne stotožnil. 

počas vraždy Jána a Martiny si už bol veľvyslanec?

Bol som ešte štátny tajomník, respektíve som zastupoval Miroslava Lajčáka, ktorý bol vtedy v New Yorku.

čo je to za úloha, keď sa niečo také stane, a ty si buď minister zahraničných vecí, alebo veľvyslanec v USA, a máš ľuďom z iných krajín vysvetliť, čo sa to tu odohralo?

Nikdy som to nevysvetľoval v zmysle obhajovania, lebo je to neobhájiteľné. Vražda Jána a Martiny sa nedá vysvetliť, to vidí každý. Diplomati nie sú tí, ktorí chcú niečo také násilím namaľovať naružovo.

ako potom odpovedáš na také otázky?

Tak, ako to je, že to bola vražda, ktorá následne ukázala, v akom stave bol celý náš justičný systém, aké osoby ovplyvňovali základné fungovanie štátu. Pre mňa bola vtedy zlomovým bodom „sorosiáda“ – to bolo úplne mimo. Dovtedy tu bola debata o jadre EÚ, o ktorej sme sa mohli sporiť, no odrazu prišla „sorosiáda“ a téma, kam patrí Slovensko, či do jadra alebo inam, sa vyparila.