v rozhovore s Mariánom Prachárom sa dočítate:
- ako by mali kresťania hlasovať pri interrupciách,
- prečo je voľná nedeľa legitímnou požiadavkou časti verejnosti,
- čo by podľa neho povedal Anton Srholec dnešnej vláde,
- s ktorými výrokmi Róberta Bezáka nesúhlasí,
- bolo uzdravenie jeho metastáz zázrakom?
ktorá spomienka na Antona Srholca zo sklonku života sa vám najviac vynára pri pomyslení na neho?
Keď António umieral, tak ráno o štvrť na osem, 7. januára, pred štyrmi rokmi, som bol onkologicky chorým pacientom. Operovali ma pätnásť minút po Antóniovej smrti. Mali mi operovať pečeň, lebo bola zmetastázovaná. Keď ma otvorili, tak museli zvolať kolégium lekárov, lebo nevedeli, čo robiť. Pečeň bola v poriadku. Tak si hovorím, že to asi zariadil Tonko, keďže všetky predošlé vyšetrenia zistili, že pečeň je postihnutá rakovinou. Verím, že na nás nezabúda.
ide o prvý známy zázrak pripisovaný Antonovi Srholcovi? Zanedlho uplynie päť rokov od jeho úmrtia, keď môže začať proces jeho svätorečenia.
Určite nie. Poznám jednu pani, ktorá ho tiež veľmi dobré pozná. Oni nemohli mať dieťa a ona sa posťažovala Antóniovi, ktorý jej povedal, že jej požehná a do roka budú mať dieťa a takto to aj bolo. Takže určite je ich viac.
antona Srholca sme počas života poznali ako charitatívneho pracovníka, kňaza a politického väzňa. Kým je António pre ľudí po smrti?
Áno, ľudia si najviac uvedomujú jeho charitatívnu a kazateľskú činnosť. Keď prišiel do Blumentálu v sedemdesiatych rokoch, tak ten kostol bol plný, človek tam ťažko našiel miesto. Pamätajú si ho aj z mnohých iných stretnutí, ale on bol ešte čosi viac, bol pravým kresťanom a kňazom.
Dnes už charitu vedia robiť aj obyčajní ľudia, nielen kňazi. Pekne rozprávať vedia mnohí, múdro rozprávať je už umenie. António bol aj teológom, síce nemal nijaké systematické diela, ale pohyboval sa medzi kňazmi doma aj v zahraničí. Raz som ho sprevádzal do Nemecka a tam bolo vidieť, ako je na pulze svetovej teológie. Nemal problém hovoriť o víziách a ideách svetových teológov. Čítal knihy vo viacerých rečiach, nemárnil nikdy čas zbytočnosťami, ale vedel sa aj zabaviť. Jeho charizmou bola schopnosť počúvať.
v čom vnímate jeho najväčší teologický prínos?
Keď sa pozeráme na smerovanie súčasnej teológie, tak vidíme, že všetko predbiehal. Už v minulosti hovoril súčasnou rečou. Boli to aj drobnosti, ktoré sú ale dôležité, ako napríklad slúžiť liturgiu. To sme videli aj pri korone, ako sa kňazi dohadovali, či je virtuálna omša platná, ako je to so sv.