Branislav Gröhling: Máme odvahu na reformy

v rozhovore s ministrom školstva Branislavom Gröhlingom sa dočítate:

• ako sa preberal rezort školstva v čase zatvorených škôl,
• aké ponaučenie pre vzdelávanie priniesla pandémia,
• ako sa dá zabrániť odpisovaniu počas online skúšania,
• čo čaká deti, ktoré nemali podmienky na zapojenie sa do online vzdelávania, 
• aké kľúčové oblasti v školstve chce minister zreformovať.

čo je to za pocit, stať sa ministrom školstva v štáte, kde vinou pandémie školy nefungujú a sú zavreté?

Tie školy fungovali, len nie v tom systéme, na ktorý sme boli zvyknutí. Podľa mňa to bolo dobré a bolo to dobré na začiatok. Keby sme totiž nabehli do toho pôvodného systému, nevedeli by sme zrejme vychytávať rôzne chyby. Dovtedy sme hovorili iba o tom, že nemáme online vzdelávanie, že naň učitelia stále nie sú pripravení, že nie sú dobre nastavené pracovnoprávne vzťahy v rámci kompetencií zriaďovateľov škôl. A zrazu o tom nemôžeme len takto rozprávať, lebo sme to práve zažili a vieme, aká je pravda. A na základe toho budeme robiť aj tie kroky, ktoré sú ešte pred nami.

takže aký to bol pocit?

Veľmi zvláštny, lebo v sobotu sme prevzali úrad a už v nedeľu sme sedeli nad opatreniami, lebo sa už črtalo, že situácia bude vážna. Nasledujúci týždeň už mal rýchly spád. Začali sa zatvárať školy, nevedeli sme dokedy, zdalo sa, že to bude možno až do terajších prázdnin, no zároveň sa pripravovali kroky pre prípad, že sa dovtedy školy otvoria. Zistili sme, že na také niečo nemáme legislatívu, takže sa začali písať zákony. Museli sme sa vyrovnať s Testovaním 9, s maturitami, s prijímacími pohovormi. Všetko sa to dialo za pochodu.

prvé rozhodnutie o zatvorení škôl prišlo od bratislavského župana Juraja Drobu. Vtedy ma to prekvapilo, lebo sa u nás pandémia iba začínala prejavovať. Vyzeralo to až revolučné. Kedy ste vy pochopili, že školy treba zatvoriť?

Práve po diskusii s Jurajom Drobom, ktorý spravil veľmi dobré rozhodnutie, lebo určitým spôsobom tak nastavil pravidlá. Už vtedy sme hovorili, že sa to potiahne a budú sa tým inšpirovať aj ostatní. A keď začali narastať prípady ochorenia vírusom, či už u nás, alebo v okolitých krajinách, tak prišlo aj na rozhodnutie, že zatvorenie bude mať naozaj celoplošný dosah.

druhý polrok tohto školského roka bol úplne zvláštny. Deti, ktoré to absolvovali, o tom raz budú rozprávať svojim deťom. Pre niektorých sú tie tri mesiace strateným časom, pokiaľ ide o vzdelávanie. Je to tak?

Nie je. Takíto ľudia sa na celú situáciu pozerajú tak, že sa reálne neučilo. Ale učilo sa – tak, ako sme o tom vždy rozprávali: že chceme online vzdelávanie, že chceme iný spôsob vzdelávania. Teraz sme si ho zažili. Prišli sme na to, že ďalšie vzdelávanie, ktoré budeme nastavovať, by už malo byť zmiešané – dištančné aj prezenčné. Musí to byť mix, lebo škola potrebuje aj fyzický kontakt učiteľov a žiakov. No určite by som nepovedal, že to bolo tak, že sa mladým ľuďom počas tých troch mesiacov nedostávalo vzdelania. Na niektorých školách sa vzdelávalo práveže až veľmi, lebo keď sa to začalo, školy nevedeli určiť mieru toho, koľko úloh majú zadať žiakom, ktorí sa učia doma.

takže z vášho hľadiska ten polrok nepoškodil vzdelávanie?

Nemôžem povedať, či poškodil alebo nepoškodil. Túto otázku budeme klásť školám tento týždeň, keď budeme otvárať najmä stredné školy. Učitelia teraz budú zisťovať úroveň vedomostí. V auguste ešte chceme spúšťať aj letné školy, čo však bude na báze dobrovoľnosti, kde sa tiež budú overovať vedomosti. No a potom sa na to budeme pozerať v septembri. Tie vedomosti nebudú vyrovnané. Nie preto, žeby učitelia zle vzdelávali, ale preto, lebo rodinné alebo sociálne prostredie nemuselo byť pripravené na online svet a online vzdelávanie. Ak máte jeden počítač a dve deti, tak sa musíte pripájať na online hodiny, plus ten počítač museli na prácu zrejme používať aj rodičia.

viacerí moji známi, ktorí museli ostať doma s deťmi, vraveli, že pre deti to bol zlatý čas, lebo nikdy predtým neboli so svojimi rodičmi tak dlho spolu. No zo strany učiteľov je to zas tak, že nikdy neboli tak málo so žiakmi ako teraz. Aké boli reakcie učiteľov?

V tých prvých týždňoch boli veľmi zodpovedné, ale aj s obavami. Je rozdiel vzdelávať online jeden deň v týždni, čosi iné je online vzdelávanie kompletne celý týždeň, to je už ozaj náročné. No učitelia sa rýchlo prispôsobili, trvalo to možno dva alebo tri týždne. Zo strany rodičov to bolo tiež náročné, lebo ani my sme nevedeli odhadnúť mieru tých úloh alebo to, či hodnotiť alebo nehodnotiť. Preto sme začali vydávať metodické usmernenia o dennej záťaži pre žiakov 1. alebo 2. stupňa.

za komunizmu sme vedeli šikovne obchádzať pravidlá, opisovať, našepkávať tým, ktorí niečo nevedeli. Keď sa to deje cez počítač, tak nevieme, či tam nesedí nejaký „našepkávač“. Stávalo sa to?

Boli aj také prípady, využívali sa rôzne „metódy“. Učitelia to riešili apelom na žiakov, že oklamú len sami seba. Ale to boli skôr prípady stredných škôl, na tých nižších stupňoch to až také nebolo.

„Väčšinu peňazí, ktoré dostaneme, chceme použiť na predprimárne vzdelávanie a základné školy. Tieto peniaze by mali byť využité aj na vybudovanie materských škôl a na dostavbu základných škôl.“

dá sa tomu v online vzdelávaní zabrániť?

Napríklad pri maturitách musel mať žiak zapnutú kameru, musel ukázať celú miestnosť, a to v opakovanom čase, zvuk sa nastavoval na základe určitých parametrov, keby tam niekto našepkával, tak by to tie systémy zachytili. Otázky sa kládli spôsobom, že nebola veľmi šanca niekde narýchlo vyhľadať odpoveď.