v rozhovore sa dočítate:

• prečo je niekým považovaný za spravodajcu alebo konšpirátora,
• čo si myslí o ľuďoch v pozadí vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej,
• ako narába s utajovanými informáciami a prečo ich nezverejňuje,
• z akých dôvodov považuje slovenskú žurnalistiku za pokrivenú,
• na ktoré trestné činy poukázal a ako na to reagovala polícia.

niektorí ľudia vás označujú za bývalého spravodajcu pre rôzne informácie, s ktorými verejne nakladáte, iní za konšpirátora a ďalší za novinára či blogera. Kým sa cítite byť vy?

Mojou verejnou tvárou sú blogy, facebooková komunita či webstránka. Je to však iba zlomok môjho skutočného života. Roky som z relaxu publikoval na SME blogy, štyrikrát som bol nominovaný na Novinársku cenu, raz som ju vyhral, pričom poroty boli zvyčajne tvorené českými novinármi.

Do polovice januára 2018 ma nik z konšpirácií či príslušnosti ku spravodajským službám neobviňoval, naopak. Už v roku 2011 a v ďalších rokoch som na blogoch a v printe uverejňoval materiály o činnosti nátlakovej skupiny operujúcej vo verejnom priestore pod falošnými identitami. Identifikoval som niekoľko jej kľúčových hráčov, popísal podvratnú činnosť Petra Tótha či Alexandry Macúchovej a diskusie pod článkami tam dodnes dokazujú, že som ich mal na muške už dávno predtým, ako sa stali smutnými hrdinami príbehu odpornej vraždy a sledovania novinárov.

Odpoveďou na to boli útočné a dehonestujúce články na dnes už nefunkčných weboch. Vykoledoval som si aj nelegálne lustrácie dávno predtým, než sa stali neslávne známymi v súvislosti s vraždou. Keď si spomeniem, ako som si v stánku nenápadne kupoval rovno tri výtlačky .týždňa, keď mi v ňom vyšiel prvý článok, smejem sa sám sebe. Ale bola to jedna z mét, ktoré som si dlho nosil v sebe ako nesplnený sen.

neskôr vás začali kritizovať aj ľudia z rôznych mimovládok s ktorými ste predtým spolupracovali. Kedy a prečo nastala takáto zmena?

V druhej polovici januára 2018 som urobil veľkú chybu, ktorá bola síce rýdzo súkromnej povahy a týkala sa mojich vzťahov, no mala obrovský dosah aj na moju profesionálnu povesť v kruhoch, ktorým som dovtedy poskytoval značnú mieru bezpečia, informovanosti a ochrany. Týkala sa ľudí z tretieho sektora, ktorý dodnes neoplýva expertízou v oblasti rozpoznávania nepriateľských aktivít a sledovania. A tak sa začali objavovať prvé klebety, vychádzajúce z preromantizovanej a naivnej predstavy agenta či príslušníka tajných služieb, ktorý sa tupo prezradí tým, že otvorene publikuje a komunikuje o spravodajských metódach a kauzách.

Ak by to nebolo smutné, dalo by sa na tom vlastne skvele zabávať. V skutočnosti je to totiž, samozrejme, úplne naopak, pretože kvalitne pripravený agent tajnej služby sa podobným témam skôr úzkostlivo vyhýba a ak sa v záujmovom prostredí vyskytuje, zvyčajne ide o jedného z posledných, koho by nejaký nepripravený amatér považoval za riziko. Ešte stále som to však považoval za vcelku očakávateľné dozvuky privátneho zlyhania a netušil som, že bude ešte horšie.

čo bolo horšie?

Žiaľ, vzhľadom na februárovú vraždu Martiny a Jána sa už v prvých hodinách po jej oznámení začalo objavovať na sociálnych médiách množstvo vyšinutých dezinformácií aj od ľudí, ktorí by práve v krízových situáciách mali dokázať udržať kontrolu nad situáciou. Kľúčový zlom nastal v reakcii na rozhovor, ktorý som poskytol jednému českému portálu a v ktorom som spochybnil vtedy absolútne dominujúcu taliansku stopu.