v rozhovore sa dočítate:

• prečo bežní ľudia vnímajú umelcov a hudobníkov za „darmožráčov“,
• aký je rozdiel medzi celebritnými umelcami a tými ostatnými,
• ako vzniklo občianske združenie Hudobná únia Slovenska,
• ako prebiehali rokovanie s ministerstvom kultúry,
• prečo vznikla iniciatíva Nebudeme ticho.

keď ste prišli s vašou iniciatívou, boli ste ako umelci opäť raz označení za darmožráčov. Kde sa to u nás berie?

Je v tom aj pozostatok komunizmu. Na jednej strane snaha umelcov glorifikovať, keď sa nám to hodí zastrešiť sa nimi, predávať sa cez nich, no a vzápätí, keď ich nepotrebujem, tak ich démonizovať. Vy zlí umelci, čo vy chcete, nič nerobíte, máte veľa peňazí. Známy je prejav Miloša Jakeša z osemdesiatych rokov, kde presne toto hovorí. 

musí to byť aj v niečom inom. Predsa je to už tridsať rokov, čo komunisti v hre skončili.

Môže to byť aj taká naša črta. Veď ako pozeráme na svoje dejiny. Na jednej strane absolútne nadhodnocujeme mýty, no a vzápätí vieme démonizovať a zatratiť aj skutočného hrdinu. Neviem, či je to frustrácia, ale vyberáme si podľa toho, čo nám práve vyhovuje. 

ľudia zbožňujú umelca, zaplatia si za jeho koncert, no keď potrebuje pomoc, posielajú ho robiť „poriadnu“ robotu. Majú na mysli blokovanie nákupov v supermarkete alebo dokladanie tovaru. Paradoxom je, že túto „poriadnu“ prácu budú o pár rokov robiť stroje...

Na to je jednoduchá odpoveď. My tú poriadnu prácu robíme celý život! Ľudia z nášho priemyslu sú šikovní a zvyknutí tvrdo pracovať. Povedzme taký technik. Ten musí mať zručnosti z dvoch – troch povolaní. Ak takýto človek bude musieť odísť na trh práce a nájsť si novú prácu, vytlačí ľudí, ktorí nie sú až tak šikovní.