v rozhovore sa dočítate:

• čo je „prírodný cintorín“ a odkiaľ sa vzal tento koncept,
• aký postoj zaujali voči nim cirkvi,
• ako vyzerá samotný priebeh pohrebu a v akých cenách sa pohybuje,
• ako prebieha príprava a pohreb v prírodnom cintoríne.

príliš pragmaticky zmýšľajúceho človeka napadne pri slovnom spojení „prírodný cintorín“, že ide o ďalší výstrelok ekoaktivistov. Máme si ho predstaviť ako pochovávanie vo voľnej prírode? 

Často si to ľudia spájajú s lesnými cintorínmi, k čomu môžeme prirovnať aj cintorín pri krematóriu v Bratislave, ale prírodné pohrebníctvo ako také vzniklo vo Veľkej Británii asi pred 30 rokmi ako reakcia na krízu moderných pohrebov a moderného pohrebníctva. Ten prvotný impulz vychádzal z toho, že si ľudia už nechceli zakladať nové hroby a staršia generácia mala strach, že o tie hroby, ktoré už majú, sa nebude mať kto starať. Lebo dnes sme už generačne oddelení, ľudia sú rozcestovaní každý týždeň niekde inde a starať sa o jedno konkrétne miesto je náročné. Mladšie generácie o to už nemajú záujem.

Takže jeden zo správcov cintorína v Británii si vypočul takýto rozhovor dvoch babičiek a uvedomil si, že ak by ten cintorín bol navrhnutý tak, že by sa nebolo treba o nič starať, tak by tam neboli ani tieto obavy. Vytvoril prvý koncept prírodného cintorína. Tým, že tam nie sú klasické hroby, ale pochováva sa ku koreňom stromov a z toho sa odvodili rôzne varianty. Buď sa pochováva pod korene stromov, do kvetinových záhonov, alebo sú rôzne lúčne alebo farmárske cintoríny, kde niekedy človek ani nespozoruje, že je na cintoríne. 

hlavný rozdiel je teda v tom, že sa o hrobové miesta stará príroda a pozostalí nie sú zaťažení starostlivosťou o hrobové miesto.

A zároveň tam platia špecifické pravidlá: nie je tam možné priniesť umelé vence a kvety, kahance. Dôraz sa kladie aj na to, čo sa vkladá do zeme, nemôže sa uložiť klasická plastová urna, ale používajú sa prírodné materiály ako papier, prútie, ktoré sa po čase v zemi rozložia. V prírodnom pohrebníctve je dôležitý socio-kultúrny aspekt, čo vnímame ako neoddeliteľnú časť a to je alternatíva ku klasickým obradom. Je to reakcia na moderné pohreby, ktoré už niekomu prídu neosobné a chladné a ľudia v tom už nenachádzajú zmysel. Začali sa robiť alternatívne obrady, ktoré sú nezávislé a pracujú s tým, s čím príde tá konkrétna rodina. My si vypočujeme ich predstavu a spolu nachádzame cestu, ako ten obrad vytvoriť. 

MIROSLAVA SLIACKAMiesto po uložení popola v kvetinovom záhone.

Často ľudia nevedia, ako by mohol vyzerať obrad, ale nechcú tú klasiku. My im vieme dať inšpirácie, návrhy a spoločne vytvoríme rozlúčenie. Takže to nie je výstrelok ekoaktivistov, ale veľakrát sa stretávame s predpokladom, že práve ľudia s ekologickým myslením si vyberajú tento spôsob pochovávania. Keď sme s tým začínali pre piatimi rokmi v Prahe, predpokladali sme, že by to tak mohlo byť,  ale popravde nikto neprišiel vyslovene kvôli týmto dôvodom. Veľa ráz je tam len pozitívny vzťah k prírode alebo sú to starší ľudia, ktorí zasvätili svoj život záhradke a predstavujú si, že by sa to takto dalo preniesť aj do poslednej cesty človeka. Veľakrát sú to ľudia, ktorí by si za iných okolností nechali popol doma alebo uložili u seba na záhrade. Nevedia ale, či je to bezpečné, alebo si myslia, že je to nelegálne. Legálne to je, ale chcú si vybrať cintorín, lebo je nejakým spôsobom chránený a majú istotu, že s tým popolom sa nič zlé nemôže stať alebo že sa nepredá pozemok na niečo iné, ako sa to môže stať s vlastnou záhradou. 

čo u vás nájde človek iné v porovnaní s klasickým cintorínom, akým je napríklad bratislavské krematórium rovnako umiestnené v krásnej prírode naprojektované s veľkým architektonickým citom? Môžeme prírodné pohrebníctvo považovať za viac inkluzívne?

Myslím si, že z nejakého hľadiska áno. Často počúvame od ľudí po skúsenosti s týmto spôsobom pochovávania, že je to pre nich také ľudské a počuli sme výraz, že humanizujeme pohrebníctvo. Najväčší rozdiel spočíva v tom, že ľudia si navykli za krátky čas vnímať pohrebníctvo ako biznisovo orientované, technicky ladené odvetvie. Stretávame sa s tým, že pozitívnych reakcií na pohrebníctvo je relatívne veľmi málo. To, čo sa snažíme ľuďom sprostredkovať, je, že sa snažíme viac naladiť na tú stránku, čo prežívajú pri strate blízkeho, než na tie technické detaily. 

Zuzana MatúšováDušičková slávnosť.

Niektorí sociológovia v Británii to rozdeľujú tak, že pohreb má hardvér a softvér a hardvér dokáže zvládnuť každá pohrebná služba, ale na ten softvér, teda jemnejšiu obradnú stránku, už neostáva veľa času. Už sa ozývajú návrhy, že človek by po smrti blízkeho človeka nemal ísť ako prvé do pohrebníctva, ale mal by ísť za človekom, ktorý ho prevedie obradom, ktorý naozaj vie, čo môže človek prežívať. Pohreby u nás šijeme na mieru a dôležitý je čas, ktorý pozostalým doprajeme, napríklad si plánujeme len dva obrady na deň. V krematóriu je bežné, že sú obrady každú pol hodinu, v Prahe každých 15 minút. Tento aspekt bol u nás veľmi silný, že ľuďom chceme dať dostatok času. Rozlúčenie teda môže trvať 20 minút, ak si to rodina praje, ale aj pol dňa. Ľudia si chvália, že im nikto nestál za chrbtom, žiadna ďalšia rodina. 

prečo pochovávate iba popol? 

Pretože sme začínali s malým pozemkom, ale v budúcom roku by sme chceli cintorín rozšíriť aj na pochovávanie celých tiel.

k otvoreniu vášho cintorína bol prizvaný aj český husitský biskup. Aký je váš vzťah ku náboženstvu? 

Bol prizvaný k požehnaniu miesta. Dialóg s cirkvami je ale náročný. Lebo pochovávanie ku koreňom stromov je napríklad spájané s pohanstvom. Máme ale aj pozitívne skúsenosti s kňazmi. Je to individuálne, tento biskup bol spojený s našou organizáciou a podporoval nás. Prizvali sme katolíkov aj evanjelikov na otvorenie, ale nikto nechcel prísť. Bola to naša vlastná iniciatíva dať cirkevným predstaviteľom o nás vedieť a nadviazať priateľské vzťahy.