v rozhovore sa dočítate:

• či sa menia s príchodom covidu aj typy psychických problémov a chorôb,
• ako prežíva pandémiu ako psychiater a čo si na nej všíma,
• či by sa mali psychiatrické poruchy pridať na zoznam rizikových faktorov pre covid-19.

od začiatku novembra funguje vaša psychiatrická klinika v Banskej Bystrici v obmedzenom režime určenom len pre pacientov pozitívnych na SARS-CoV-2. Ostatní pacienti sú hospitalizovaní v Kremnici a v Rimavskej Sobote. Prečo bola práve vaša klinika určená pre infikovaných pacientov?

Otázka by skôr patrila ministerstvu zdravotníctva, kde po voľbách vznikol Odbor duševného zdravia. Vzbudilo to  nadšenie a očakávania u mnohých kolegov, u mňa skôr zvedavosť a záujem. Tento odbor má teraz veľkú autonómiu, respektíve rieši všetky veci, ktoré sa týkajú psychiatrie. V každom kraji je vyčlenená jedna psychiatrická klinika alebo oddelenie, ktoré má prijímať iba pacientov pozitívnych na SARS-CoV-2, respektíve s miernymi príznakmi covid-19 a psychickou poruchou, ktorú je nutné riešiť hospitalizáciou. Hovoríme o takzvaných červených psychiatriách. U nás na klinike fungujú za obvyklých okolností dve ambulancie a štyri oddelenia, ale teraz je všetko zúžené iba na jedno covidové oddelenie. Nemáme tu iných pacientov ako SARS-CoV-2 pozitívnych. 

je to problematické?

Je to prinajmenšom trochu zvláštne, keďže iné medicínske profesie nemajú takto vyčlenené kliniky alebo oddelenia ako psychiatria. Najbližšie necovidové oddelenie je v Psychiatrickej nemocnici v Kremnici a psychiatrické oddelenie v Rimavskej Sobote. Je to riešenie, ktoré môže byť dobré aj zlé a závisí najmä od toho, aká je aktuálna epidemiologická situácia. Tá súčasná podľa mňa skôr prevádzku okliešťuje. Je možné, že tak dochádza aj k zníženiu dostupnosti psychiatrickej starostlivosti. Napríklad pacienti z dediniek nad Čiernym Balogom, ktorí by potrebovali hospitalizáciu, nejdú k nám, ale do Kremnice, čo je okolo 100 km a viac.

ako na zmenený režim fungovania vašej kliniky reagujú hospitalizovaní pacienti?

Toto je zvláštny fenomén, ktorý som, priznám sa, nečakal. Ale možno je to skreslené subjektívnou optikou, pretože na našom oddelení sme nemali zatiaľ nejakého agresívneho pacienta, ktorý by vyslovene nerešpektoval epidemiologický režim alebo by, povedzme, chcel uniknúť zo psychiatrie. Mali sme aj pacientov so psychózou. Príkladom z minulosti je Heverochov koncept parciálnej zodpovednosti. Na klinike, kde robil profesor Heveroch, vraj pacienti v záchvatoch vo veľkom množstve trhali posteľnú bielizeň a keď mu s tým došla trpezlivosť, povedal, že každá rodina pacienta má zabezpečiť bielizeň z domu. Vtedy odrazu počet takýchto záchvatov poklesol. Prečo to spomínam? Lebo teraz nastalo niečo podobné. Tí ľudia si uvedomujú, že tu je nejaká globálna hrozba, respektíve pandémia, v ktorej sa treba správať zodpovednejšie a sledujem to, že to tak aj robia. Nie je to tak, že by psychiatrický pacient bol automaticky ten, čo sa nepredikovateľne správa a vyvádza, práve naopak. Moja skúsenosť je taká, že aj tí so závažnejšími psychickými poruchami sa správajú usporiadanejšie.