Pracoval pre amerických prezidentov Reagana a Busha. Pozor na polobohov, hovorí Bill Kristol

v rozhovore sa dočítate:

• čo je to neokonzervativizmus a akú úlohu v ňom hrali jeho rodičia,
• ako vníma Donalda Trumpa,
• či berú demokraciu Američania ako samozrejmosť,
• či sú ešte politici, ktorí bránia slobodu.

váš otec Irving Kristol bol editor a komentátor, vaša matka Bea Kristol bola uznávaná historička. Bolo náročné vyrastať v takom intelektuálnom prostredí?

Práveže to bolo ľahké. Rodičia boli veľmi inteligentní a sčítaní, ale nevnucovali svojim deťom nijaké názory. Mal som normálne newyorské detstvo, športoval som, pozeral som televízor. No uvedomoval som si, čomu sa rodičia venujú a možno ma o niečo viac ako priemerné dieťa zaujímali dejiny.

nasmerovali vás rodičia pri výbere vzdelania?

Vzdelanie si cenili, chodil som v New Yorku do dobrej školy, potom som vyštudoval Harvard, ale čo sa týka smerovania, usilovali sa predovšetkým o to, aby som sa naučil rozhodovať sám, mať vlastný názor. No a napokon som s nimi vo väčšine názorov súhlasil (smiech). Na strednú školu som chodil v šesť­desiatych rokoch a pamätám si, ako som pozoroval spolužiakov, ktorých vtedy priťahovala tzv. nová ľavica. Väčšina z tých postojov mi pripadala dosť naivná. Dal som prednosť klasickému liberalizmu mojich rodičov alebo, povedzme, začiatkom neokonzervativizmu. To mi pripadalo oveľa zaujímavejšie a realistickejšie presvedčenie. Inak, asi to najdôležitejšie, čo som od rodičov získal, bolo akési opozičné nastavenie – ochota rebelovať, nesúhlasiť, ísť proti prúdu prevládajúcich názorov.

odkiaľ takéto rebelské nastavenie mali oni? 

Z vlastnej skúsenosti. Kedysi, keď boli mladí, krátke obdobie sa hlásili k trockizmu. Veľmi rýchlo sa však postavili proti tomu a boli z nich antikomunisti. Potom sa z nich postupne stali neokonzervatívci. Vždy sa od väčšiny svojho okolia myšlienkovo líšili. Cenili si schopnosť vytvoriť si vlastný názor, nepochodovať s davom. Napríklad moja mama bola historička a často zastávala názory, ktoré v danej dobe neboli populárne, objavovala autorov, ktorí neboli uznávaní. Jedným z nich bol lord Acton, ktorého vtedy väčšina intelektuálov, ak ho vôbec poznali, považovala za čudáka. Ona ho objavila.

prečo bol podľa väčšiny lord Acton čudák?

Väčšina nerozumela, ako mohol byť lord Acton zároveň hlboko veriaci a aj liberál, ako mohol byť katolík a zároveň si veľmi ceniť slobodu. Moja matka práve tento zdanlivý rozpor pokladala za fascinujúci. Zaoberala sa aj inými podobnými mysliteľmi, napríklad Edmundom Burkom, ktorý v tom čase takisto nebol veľmi známy. Mala rebelské sklony a môj otec tiež.

vaši rodičia vošli do dejín USA ako zakladatelia hnutia neokonzervatívcov. Ale podľa mien autorov, ktoré teraz spomínate, mi pripadajú skôr ako klasickí liberáli...

Povedal by som, že obaja moji rodičia boli klasickí liberáli, ktorí zároveň rozumeli, že liberalizmus má isté obmedzenia alebo slabšie stránky, a preto boli ochotní brať vážne aj jeho kritiku – jednak kritiku z konzervatívnej strany, ale aj kritiku zľava. In­špiroval ich Burke, ale aj Tocqueville, ktorý písal o slabých a silných stránkach liberálnej demokracie. A práve tieto vplyvy sa podpísali na neokonzervativizme.

CHIP SOMODEVILLA/GETTY IMAGESBill Kristol.

neokonzervativizmus je skôr americký ako európsky smer. Mohli by ste ho našim čitateľom vysvetliť a priblížiť?

Neokonzervatívci boli pôvodne, koncom šesťdesiatych rokov, naozaj liberáli – antikomunistickí liberáli. Nepáčila sa im tzv. nová ľavica, podľa nich mala utopické sklony a v zahraničnej politike zase sklony k neopatrnému správaniu. A tak sa mnohí liberáli rozhodli písať kriticky o vtedajších politikách, postojoch liberálov. Samo slovo neokonzervativizmus bolo spočiatku niečo ako nadávka. Začal ho používať demokratický socialista Michael Harrington a chcel tým môjho otca aj iných ako on negatívne zaradiť.

neokonzervatívec bolo medzi intelektuálmi nepekné slovo?

Vtedy v intelektuálnych kruhoch platilo, že zaradiť niekoho akokoľvek ku konzervatívcom je hrozná výčitka. Preto sa môj otec a iní podobne zmýšľajúci ľudia tomu označeniu aj bránili a vysvetľovali, že nie sú konzervatívci, ale liberáli, ktorí chápu napríklad princíp nezamýšľaných dôsledkov. Ale potom otec povedal, že dobre, ak chcete, hovorte mi neokonzervatívec.

znamenalo to, že váš otec prijal konzervatívnu tradíciu?

Skôr by som povedal, že v nej objavil mnoho cenného: hranice ľudskej schopnosti pretvárať spoločnosť, hayekovský pohľad na determinizmus, a tak ďalej. Rozhodne prijal termín neokonzervativizmus a v polovici sedemdesiatych rokov už boli neokonzervatívci dosť známi. Tvorili značne rozličné spoločenstvo, niektorí boli demokrati, iní republikáni. Niektorí prešli k republikánom. A potom v osemdesiatych rokoch s Reaganom prišla akási asimilácia neokonzervatívcov do Republikánskej strany a ku konzervativizmu.

na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov ste boli šéfom kancelárie viceprezidenta Dana Quayla a aj predtým ste pôsobili v Bielom dome. Viete porovnať Biely dom vtedy a dnes?

Je to ako noc a deň. Bol som v Bielom dome za Reagana, potom za Busha staršieho. Bez ohľadu na problémy, ktorých bolo aj vtedy dosť, bez ohľadu na mnohé prešľapy týchto administratív tam prevládala istá základná viera, že je možné robiť politiku slušne, civilizovane.