v rozhovore sa dočítate:

• čo máme na mysli, keď hovoríme, že Boh je láska,
• či existuje aj niečo mimo Boha,
• či by mali pravoverní katolíci, nahliadať na liberálov ako na prejav toho istého Boha, v ktorého sami veria.

obaja sme nedávno čítali knihu Richarda Rohra Božský tanec. Prekvapila aj teba?

Prekvapila ma veľmi milo. A silno ma obohatila. Rohr ukazuje najznámejšiu Rublevovu ikonu. Našiel na nej zvláštne miesto a položil otázku – čo tam bolo? Na ikone sedia pri stole traja anjeli a dolu na stole je rámček, v ktorom nie je nič napísané. Našli sa tam stopy lepidla, možno tam bolo prilepené zrkadlo. Zrazu sa človek vidí ako súčasť vzťahu Trojice. Prekvapujúce.

trojica je akoby vzdialená vec. No keď sa pozrieme cez ono zrkadlo, vidíme seba ako jej súčasť. Už malým deťom, ktoré chodia na náboženstvo, sa hovorí, že Boh je trojica – Otec, Syn a Duch Svätý. No nijakým spôsobom to nemení náš život. Rohr však revolučne interpretuje fakt, že Boh je Trojica. Čo to teda mení na ľudskej situácii?

Moji študenti by povedali, nech ich je pokojne aj päť. Veriaci človek neprizná, že nevie, čo s tým. Komplikuje mu situáciu, keď má v nejakej diskusii hovoriť o Bohu ako Trojici, pretože sa v tom nemôže vyznať tak, aby bol jeho vstup logický. Pre ľudské myslenie by bol jednoduchší jeden Boh. Je to aj výčitka zo strany islamu a judaizmu, že kresťania sa zahrávajú s mnohobožstvom. Je preto dôležité, aby človek Trojicu pochopil a uložil ju zmysluplne do svojej predstavy o Bohu. Rád čítam Tomáša Akvinského, ktorý hovorí, že človek si musí najskôr vyriešiť, či Boh je, aký je a čo vlastne robí. Veriaci človek je stále zvádzaný k tomu, aby začal niekde uprostred u Ježiša Krista, u jeho božstva a učenia. Tomáš však hovorí, že pokiaľ si človek túto otázku zrozumiteľne a logicky nevyrieši, skôr či neskôr mu zostane náboženská nostalgia, ale už nič také, čo by mohol rozvíjať. Trojica je pre mňa vysvetlenie, že Boh je vzťah a nie pevný bod, ktorý by sme si priali. Podobne ako Archimedes chceme pevný bod, aby sme mohli pohnúť vesmírom. Keď začneme premýšľať o Bohu nie ako o pevnom bode, ale ako o vzťahu, strácame síce pevnosť pod nohami, ale pociťujeme čoraz silnejšie presvedčenie, že ideme správnym smerom. 

 

ak je Boh láska a bol by jeden, voči komu by mal lásku? Často asi žijeme v  predstave, že ľudia sú stvorením vrhnutí do sveta a Boh sa na nich hodnotiaco pozerá. Raz sa hnevá, inokedy je spokojný, ako keby bol závislý od našich skutkov a nášho života. Ale ak je Trojica napĺňaná vlastným vzťahom, nepotrebuje nás na svoju radosť či smútok. Nie sme natoľko podstatní. Vyplýva z toho obrovské oslobodenie, že vzťah Boha k človeku nezávisí od toho, čo urobím, ale že je ku mne nepodmienečne dobrý. Rozumiem tomu dobre?

Slovo Boh sa dostalo do nášho používania cez sanskrt a jeho interpretáciu v slovanskom prostredí. Základným slovom je bog, čo znamená bohatosť a štedrá existencia, hojnosť pre druhých. Je dôležité držať sa základov týchto slov. Nesprávne užívanie slov urobilo z Boha niečo na nebesiach, takže keď sa dnes spýtaš, kto je to Boh, nikto nepovie, že je to štedrá existencia. Je dôležité počuť, že Boh je vo svojej podstate láskavý a štedrý. 

„Náš život berieme ako zelenú lúku, na ktorej si môžeme postaviť, čo chceme“

jeden významný nemecký teológ povedal, že slovo Boh by sa malo nadlho prestať používať, lebo už nevyjadruje to, čím naozaj je. Všetci miliónkrát počuli, že Boh je láska. A že v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Ale čo tým vlastne myslíme?

Augustín to vyjadril vetou „Boh je srdce môjho srdca.“ Nikdy som nemal veľmi rád latinčinu, nesnažil som sa vstúpiť do jej tajov a nikdy som nemal sympatiu k latinskej verzii Biblie. Napriek tomu som jej vďačný, pretože mi pomohla lokalizovať Boha. Biblia sa začína Slovom na počiatku. Rovnakým spôsobom sa začína Jánovo evanjelium. Na počiatku sa po latinsky povie in principio, čo neznamená na počiatku, dá sa to preložiť skôr ako v podstate, nie je to časový údaj. Pomohlo mi to lokalizovať Boha nie ako niekoho, kto bol prvý hýbateľ, ale ako toho, kto je mojím princípom.