v rozhovore sa dočítate:
- prečo sú Vysoké Tatry často podceňované,
- ku komu sa modlí, keď neverí v Boha,
- prečo slovenské horolezectvo stagnuje,
- ktorý výstup považuje za najcennejší,
- ako začať s lezením.
horolezci a extrémni športovci neradi priznávajú, že ich šport je pre nich akousi závislosťou. Je pre vás zdolávanie najťažších lezeckých stien sveta a veľhôr drogou? Dokázali by ste ešte žiť bez tejto slobody vyliezť všade kam chcete a môžete?
Droga je zlé slovo. Ja by som to nazval tak, že je to pre mňa niečo ako skutočná láska, ktorej sa vzdať nechcem, keď už som mal v živote to šťastie, že som ju našiel. Ten pocit či túžba liezť pramení niekde hlboko vo vnútri a mám potrebu si ju neustále kultivovať. Vďaka tomu mám možnosť byť voči sebe otvorenejší a férovejší. Asi ako v každom športe, kde si človek siahne na dno, tak sa vie o sebe veľa naučiť. My lezci máme to šťastie, že naším štadiónom je zároveň príroda, ktorá nás vie nádherne obohacovať. Čiže droga asi nie, ale určitá závislosť na interakcii s prírodou určite áno. A veruže by som si nechcel a už ani nevedel predstaviť život bez tejto slobody i poznania.
už skoro rok žijeme v striedavom obmedzení slobodného pohybu, testovania a rôznych protipandemických opatrení. Ako zvláda vrcholový horolezec ako vy obmedzenia slobodného pohybu? Leziete aj počas pandémie?
Máme šťastie, že na Slovensku sú stále dostačujúce lezecké terény. Ak chce človek zažiť skutočné dobrodružstvo, nemusí kvôli tomu po každé cestovať na opačnú stranu sveta. Naše Vysoké Tatry i v dnešnej dobe ponúkajú možnosti vyliezť také nové línie, ktoré ešte nikto pred nami neliezol a tento krok do neznáma vie byť mnohokrát veľmi silným zážitkom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.