v rozhovore sa dočítate:
- ako sa stal zo šachového majstra obhajca ľudských práv,
- kedy si začal uvedomovať, že ruský režim je nespravodlivý,
- aké to bolo vycestovať na Západ počas komunizmu,
- ako vnímal rozhodnutie žiť mimo svojho domovského Ruska,
- čo si myslí o Alexejovi Navaľnom.
keď som vyrastala, vaše meno znelo v médiách v súvislosti so šachovými víťazstvami. Dnes ho poznáme v súvislosti s obranou slobody a ľudských práv. Tá premena sa neodohrala zo dňa na deň, ale predsa len, spomínate si, ako k nej došlo?
K otázke ľudských práv som sa vyjadroval vždy otvorene a musím povedať, že mi to ešte aj v období šachovej kariéry komplikovalo život a spôsobovalo problémy so sovietskymi športovými autoritami, ktoré podľa všetkého asi dosť smútili za mojím predchodcom, lebo bol voči štátu lojálny. Keď som sa v roku 1985 stal majstrom sveta, využil som to ako platformu na kritiku neslobody aj v rozhovoroch, ktoré som dal západnej tlači. V Sovietskom zväze sa to stále považovalo za vážny prešľap. Na druhej strane, vtedy už prebiehala Gorbačovova perestrojka, takže odrazu narýchlo nevedeli, čo so mnou.
neskôr ste ostro vystúpili proti Putinovi...
Ten moment prišiel v roku 2005. Po skončení profesionálnej šachovej kariéry. Jasne som videl, že Putin sa pokúša urobiť z Ruska znovu diktatúru, a vedel som, že mojou povinnosťou je urobiť čokoľvek, aby som prispel k zastaveniu tohto vývoja. Chcel som, aby moje deti vyrastali v slobodnom Rusku. Žiaľ, nepodarilo sa to. Ale mal som jednoducho silný pocit, že to musím urobiť. V detstve mi moja mama zavesila do detskej izby heslo disidentov: „Ak nie ja, tak kto?“ Viem, že aj teraz je mojou povinnosťou ďalej bojovať, hoci teraz mám globálnejšie aktivity ako predseda Nadácie pre ľudské práva, ktorá podporuje disidentov a bojuje proti autoritárstvu všade, nielen v Rusku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.