v rozhovore sa dočítate:

• ako sa dcéra rodičov z osady vypracovala na poradkyňu prezidentky,
• ako jej farba pleti (ne)pomohla v živote,
• prečo nesúhlasí s návrhom poslanca OĽaNO Juraja Gyimesiho,
• aké zhubné následky bude mať na Rómov nútená karanténa.

v poslednom období sa situácia druhej najpočetnejšej slovenskej menšiny v čomsi zmenila. Máme stovky rómskych komunálnych poslancov, desiatky starostov, niekoľkých poslancov národnej rady, europoslanca, štátnu tajomníčku, vysokých štátnych úradníkov a v neposlednom rade aj vás - poradkyňu hlavy štátu pre národnostné menšiny z radov tejto komunity. Okrem toho ste aj docentkou sociálnej práce a Ústavu romologických štúdií  na UKF v Nitre. Aká cesta vás sem priviedla? Mala na ňu vplyv vaša etnicita? 

Áno aj nie. Na jednej strane je to tak, že pochádzam z rodiny strednej vidieckej triedy, moji rodičia boli síce robotníci, ale s veľkými ambíciami, čo sa týkalo mňa a môjho brata a v širšej rodine som mala dosť vzorov. Mojou úlohou nebolo nič iné len sa dobre učiť, obaja rodičia, ale najmä otec sa so mnou od najmenšieho dieťaťa rozprával o tom, aká by mohla byť moja kariéra. Myslím si, že do nás pretavoval svoje túžby, na ktoré on nemal podmienky, keďže pochádzal z dosť chudobných pomerov.

So mnou sa už nespája príbeh spojený s chudobou alebo s osadou, pretože obaja spravili všetko čo bolo v ich silách, aby sme žili v štandardných podmienkach a mali všetko, čo sme potrebovali. Rodičia vyrástli v rómskej osade v Ochtinej pri Rožňave, no keď sme sa my s bratom narodili, žili už mimo nej, v obci. Ale aj tam som bola doma, žili tam moji starí rodičia a ja som u nich trávila veľa času, mala som to tam veľmi rada. V tom čase už všetky rodiny žili v murovaných domoch na relatívne dobre úrovni, dnes už nie je rozdiel medzi touto a ostatnými časťami Ochtinej. 

Na druhej strane, jeden z najsilnejších odkazov môjho otca bol, že musím byť lepšia ako všetci ostatní, ak sa chcem presadiť, pretože som Rómka. Túto vetu som počula od mnohých Rómov, zrejme je to skúsenosť staršej generácie, ktorú nám takto posúva. Asi aj odtiaľ pramení, že som silne orientovaná na výkon. Otec ma pripravoval na to, že kvôli môjmu pôvodu prídu prekážky a ony samozrejme prišli. 

akú predstavu mali vaši rodičia o vašej budúcnosti? Tlačili vás aj do univerzitného vzdelania? 

Otec chcel mať zo mňa právničku, často sa so mnou rozprával o tom, aké školy si pre mňa predstavuje. Keď som končila základnú školu zomrel, mama s nami ostala sama a životné okolnosti sa zmenili tak, že to samozrejme malo vplyv aj na nás. Takže hneď po gymnáziu som neplánovala ísť na vysokú školu, nechcela som odísť z domu na internát. Ale dozvedela som sa o tom, že v Nitre existuje Katedra rómskej kultúry, že tam môžem študovať veci týkajúce sa Rómov a že je možné študovať aj externe. To rozhodlo. Pomohlo, že som mala podporu mamy a krstnej mamy. 

„Najmä v detstve a počas dospievania som však ja sama svoju odlišnú etnicitu vnímala veľmi“.

bola pre vás farba pleti niekedy prekážkou na ceste k úspechu? 

Nie neprekonateľnou, doma som mala priaznivé podmienky a okolo seba ľudí, ktorí ma povzbudzovali aj v ťažších časoch. Možno svoju rolu zohralo aj to, akú cestu som si vybrala. Na našej katedre bolo dosť Rómov medzi študentmi aj medzi učiteľmi, všetci študenti vedeli kde a čo študujú, bez ohľadu na to, či boli Rómovia alebo nie. Nikdy som sa tam nestretla asi s náznakom nejakého vyčleňovania, skôr naopak. Ale predpokladám, že vysokoškolské prostredie je prajné rôznorodosti aj inde. No a celú kariéru sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí sa tejto téme venujú, takže asi som trochu aj chránená bublinou v ktorej žijem. 

Najmä v detstve a počas dospievania som však ja sama svoju odlišnú etnicitu vnímala veľmi, pravdou je, že neviem, či to rovnako intenzívne videlo aj moje okolie. 

ako ste ju vnímali? 

Chápala som, že som iná a že pre mnohých je prekvapivé, aké mám ambície. Pritom v mojom okolí bolo vždy dosť rómskych rovesníkov, ktorí sa učili podobne dobre ako ja a mali veľké plány. Akonáhle som vyšla z komunity detí, s ktorými som vyrastala, tak som s tým bola konfrontovaná silnejšie. Napríklad aj taká relatívne pozitívna vec, že môj prospech prekvapoval nových spolužiakov a učiteľov, ja som si ju preložila tak, že sa neočakáva, aby Rómka mala dobré známky a bolo mi to nepríjemné. Alebo na gymnáziu som sa cítila dosť osamotená, vnímala som to tak,  že som tam sama Rómka. Myslím, že som v tom čase bola zakuklená v mojej inakosti a to mi bránilo otvoriť sa a cítiť sa dobre. Ale to bolo tesne po otcovej smrti, to bol hlavný dôvod mojej nepohody a uzavretosti na gymnáziu.

stretávali ste sa alebo stretávate aj dnes s otvoreným rasizmom voči vám? 

Čím som staršia, tým menej si ho všímam alebo sa ma menej dotýka, ale áno, stretávam. Naučila som sa brániť a stratégiám, ktoré mi pomáhajú sa s tým vysporiadať. Napríklad roky žijem v podnájmoch a často sa mi stáva, že mi nájomcovia pri prvom stretnutí nedôverujú. Tak si vždy na to prvé stretnutie som sebou vezmem niekoho kto nie je Róm, aby som zvýšila svoju dôveryhodnosť lebo bývať niekde musím. Kamarátky a kolegyne už vedia, aká je ich úloha v tomto. 

„Poslanec Gyimesi sa ani nepokúsil o nejakú diskusiu, ale dal rovno návrh na zmenu. Prečo prišla táto zmena zo strany Štatistického úradu, tak to si vysvetliť neviem.“ 

Tých skúseností je veľa, nechceli ma ostrihať, obslúžiť v podniku, vziať na brigádu. Myslím, že s týmto sa Rómovia proste stretávajú a nejako s tým žijú. Na ulici nie som docentkou ani poradkyňou, tam som len ja a to ako vyzerám. Dnes už takéto skúsenosti pre mňa nepredstavujú žiadne prekážky, cítim rozhorčenie, snažím sa brániť, ale už som vytrénovaná. Myslím však na deti, ktoré nemajú také dobré podmienky ako som mala ja a okrem toho sa ešte musia vysporiadať s odmietaním. 

za niekoľko dní bude na Slovensku elektronické samosčítanie obyvateľstva v ktorom budeme mať možnosť prihlásiť sa ku dvom národnostiam. Len dva týždne pred sčítaním prišiel od riaditeľa Štatistického úradu a poslanca za OĽaNO Juraja Gyimesiho návrh, ktorý chce tomu zabrániť a dať možnosť vybrať si len jednu národnosť. Pani prezidentka Zuzana Čaputová rovnako ako vy proti tejto zmene protestujete. Ako to môže poškodiť menšinám, napr. Rómom? 

Rómovia sa dlhodobo v sčítaní k svojej národnosti skôr nehlásia, resp. len menšia časť z nich sa hlási k rómskej národnosti. Podľa odhadov nás na Slovensku žije viac ako 400-tisíc, v poslednom sčítaní si rómsku národnosť uviedlo okolo 105-tisíc obyvateľov. To znamená, že sa Rómovia hlásia k iným národnostiam, najviac k slovenskej a tiež k maďarskej. Odpoveď na otázku, prečo je to tak, je komplikovaná. Ale predpokladám, že ak by v tomto sčítaní ostala možnosť hlásiť sa k dvom národnostiam, časť Rómov by ju využila a výsledný počet by bol vyšší.

Treba povedať, že táto téma bola diskutovaná asi tri roky na rôznych odborných fórach, kde boli národnostné menšiny zastúpené. Výsledkom bola dohoda o dvoch národnostiach, metodika a dotazník vytvorený Štatistickým úradom v spolupráci zo zástupcami národnostných menšín. Preto je pre mňa prekvapujúce a nepochopiteľné, že dva týždne pre začiatkom sčítania príde návrh na zmenu. Nerozumiem, prečo sa tí, ktorí sú proti nezapojili do diskusie skôr. Druhá vec je, že poslanec Gyimesi sa ani nepokúsil o nejakú diskusiu, ale dal rovno návrh na zmenu. Prečo prišla táto zmena zo strany Štatistického úradu, tak to si vysvetliť neviem. 

národnosť je pre mnohých ľudí viac menej formálna záležitosť. Prečo sa toľko Rómov nechce prihlásiť k svojej národnosti? 

Je to komplikované a tých dôvodov je veľa. Vychádzajú z historických skúseností, ale aj z terajšej atmosféry v spoločnosti, ktorá Rómom nie je veľmi naklonená. Treba na rovinu priznať, že byť Rómom, môže prinášať znevýhodnenia. No a samozrejme platí, že národnosť je premenlivá a vychádza zo subjektívneho pocitu. Mnoho Rómov chce aj takto vyjadriť svoj vzťah a príslušnosť ku krajine, preto v sčítaní volia slovenskú národnosť. Svoju rolu zohráva aj miera informovanosti a ďalšie dôvody.

ROMAN HRANÍK

dnes sme pristúpili na Slovensku k zopakovaniu kontroverznej akcie z prvej vlny pandémie, opáskovaniu ďalšej karantenizovanej lokality v Sačurove pri Vranove nad Topľou. V prvej vlne to bolo skôr zo strachu, nevedeli sme ani trochu čomu vôbec čelíme. Dajú sa tieto opatrenia ospravedlniť strachom?

Vysvetliť áno, ale ospravedlniť nie. Máme mnoho správ o tom, čo všetko zlé ľuďom z tých osád nútené karantény spôsobili a myslím, že ďalšie skutočnosti sa ešte len dozvieme, pretože s následkami sa budú vysporiadavať ešte dlho. Rozumela by som týmto opatreniam lepšie, ak by zarovno s rozhodnutím opáskovať nejakú komunitu, prišli aj ďalšie kroky, ktoré by viedli k zamedzeniu šíreniu vírusu vo vnútri karantén a samozrejme k ochrane a zabezpečeniu životných potrieb ľudí, ktorí ostali za páskou.