v rozhovore sa dočítate:

• či pomáha hudba lepšie triediť idey,
• prečo je niekto schopný dnes oslavovať socializmus,
• ako vnímal prezidenta Donalda Trumpa,
• akú budúcnosť majú podľa neho médiá.

vaša hlavná kariéra sa roky pohybuje v oblasti politiky, transatlantickej bezpečnosti a médií. No prvým odborom, ktorý ste vyštudovali, bola hudba – muzikológia. Sú medzi týmito svetmi paralely?

Nedá sa povedať, že by bol medzi hudbou a uvažovaním o verejnej politike a zahraničnej politike priamy vzťah. Ale dá sa povedať, že každému prospeje, keď sa snaží byť komplexnou osobnosťou, keď sa formuje prostredníctvom hudby, histórie, filmu, divadla. 

hudba je systém, tak ako sú systémom aj ľudské spoločnosti. Prebrali ste z hudby niečo, čo vám pomáha triediť idey, hovoriť ľuďom o ideách?

Hudba aktivuje obidve mozgové hemisféry, pravú aj ľavú. Tú časť mozgu, kde potrebujeme mať komplexnejší obraz a víziu a účel, a tiež druhú časť mozgu, ktorá potrebuje systém a detaily.  V politike tiež musíte vnímať aj tie najmenšie časti mozaiky, ale ak nemáte širšiu víziu, nevidíte, ako tie kúsky do seba zapadajú.

vy ste niekoľko rokov viedli Rádio Slobodná Európa/Rádio Sloboda. Komunisti takéto stanice volali „štvavé vysielačky“, ony však boli svetielkom pravdivých informácií a slobody pre mnohé domácnosti, mnohé rodiny, aj tú moju kedysi za komunizmu...

Som dojatý, že ste mali s rodinou takúto skúsenosť. Komunizmus bola tragická éra a za železnou oponou žilo veľa takých rodín ako vaša. Sám som ako mladý Američan zažil na vlastnej koži ten kontrast v 80. rokoch, keď som študoval, učil a cestoval som medzi Západom a Východom. Bolo to ako prechádzať z farebného filmu do čiernobieleho filmu.

šokoval vás tento kontrast? Alebo čo vám ten kontrast hovoril?

Uvedomil som si, že sme mali veľké privilégium, že sme mohli žiť v slobodných spoločnostiach, i keď v nich tiež bolo dosť problémov. Ale mali sme možnosť tieto problémy riešiť, bojovať s nimi. A zatiaľ ľudia, ktorí žili v socialistickom Československu, boli kruto obmedzovaní, zastrašovaní formálnymi aj neformálnymi metódami, takže nemali možnosť riešiť svoje problémy. Inak, toto ponaučenie platí aj dnes, lebo aj dnes sú diktatúry alebo poloslobodné spoločnosti, nie presne také ako komunistické krajiny za železnou oponou, ale v mnohom podobné. Na to by sme nemali zabudnúť.

mnohí na to zabúdajú...

Áno. Inak, ako Američan som sa o tom, ako si treba vážiť slobodu a dôstojnosť, naučil viac od utláčaných ľudí vo  východnej Európe za komunizmu než v USA, kde veľmi často berieme slobodu a dôstojnosť ako samozrejmosť.

naozaj?

Jednoznačne.

viedli ste Rádio Slobodná Európa/Rádio Sloboda, ale až po skončení studenej vojny. Ako sa vtedy zmenilo ich pôsobenie v porovnaní s érou monolitického sovietskeho bloku?

Mal som tú česť byť v riadiacej pozícii od roku 2007 do roku 2011. Zmenilo sa vtedy mnoho vecí, pretože sa zmenili platformy. Základ zostal v rozhlasovej podobe, ale zároveň sa prešlo do televízie, na internet, video a sociálne siete. Hlavnou cieľovou lokalitou už nebola východná Európa: vysielali sme do Afganistanu, Pakistanu, Iraku, Iránu. Zostalo vysielanie pre krajiny ako Rusko a Ukrajina. Takže sa zmenilo informačné prostredie, zmenili sa technológie a zmenila sa aj povaha autoritárskych režimov. Sú iné.