v rozhovore sa dočítate:

• ako chápe hnev,
• či je prirodzený a ako sa s ním vysporiadať,
• ako máme s ním pracovať,
• či existuje niečo ako dobrý hnev.

čo je to hnev?

Hnev je jednou zo základných emócií podobne ako strach, smútok alebo radosť. Hnevlivý výraz v tvári rozoznajú ľudia vo všetkých kútoch sveta. Ak rozumieme , že evolučne sú emócie reakciami nášho tela na zavnímané smerovanie (alebo ohrozenie smerovania) nášho života, tak rozumieme, že hnev v nás vzplanie v situáciách, keď cítime istý druh ohrozenia. V prípade hnevu je to ohrozenie našich očakávaní, nášej dôstojnosti, ohrozenie spravodlivosti.

aké sú mechanizmy hnevu?

Mechanizmus je asi takýto: náš emočný mozog (menovite štruktúra čo sa volá amygdala) zavníma ohrozenie častokrát skôr, ako sme to vyhodnotili racionálne. Amygdala potom spustí autonómnu reakciu, ktorá sa môže premietnuť do všetkých úrovní nášho fungovania. Na úroveň nášho tela, motivácií, myslenia, predstavivosti. 

Fenomén hnev

Fyzicky môžeme hnev pocítiť ako nával energie spojený napríklad s rozbúchaným srdcom, skráteným dychom, niekedy s tlakom v hrudi. Pri epizóde hnevu nám vďaka vysokým hladinám kortizolu prestáva dobre fungovať logické myslenie a tiež krátkodobá pamäť. Na toto je dobré pamätať, a nesnažiť sa priveľa logicky argumentovať s človekom, ktorého práve ovláda hnev. Dlhodobý hnev sa bude viac premietať do celkového stresu a napätia. 

do akej miery je to vec povahy, kultúry, výchovy či, povedzme, hormonálnej výbavy?

To, že v istých situáciách zažívame hnev, je prirodzené pre všetkých a v istých prípadoch aj veľmi potrebné. Ale to, ako hnev prejavíme, ako veľmi a na ako dlho nás ovládne, to asi závisí od všetkého, čo ste vymenovali. Ak sme vyrastali alebo práve žijeme s veľkým pocitom krivdy a neuznania, budeme asi v sebe nosiť veľa hnevu, takže už bude stačiť iba malý dôvod zvonka, aby nás hnev premohol.

„Náš vnútorný hlas nemusí byť len namosúreným kritikom. Hnev v našej hlave nevytvára prostredie na tvorivosť a učenie sa nových vecí a zručností.“

Naopak, ak sme boli v detstve svedkami nekontrolovaných výbuchov hnevu, môžeme sa tejto emócie tak báť, že ju potláčame, stávame sa ľuďmi, ktorí radšej každému vo všetkom vyhovejú, ale raz sa stane, že to v nás pretečie a okolie sa nestihne diviť, kde sa to v nás zobralo. Sú tiež rodiny a kultúry v ktorých je istá hladina nahnevanosti prejavom „mužnosti” a „dospelosti”, a tak sa hnev stane naším bežným nastavením. Je dôležité si uvedomiť, že ani náš mozog, pre ktorý je hnev prirodzenou reakciou, ani rodinu a kultúru, v ktorej sme vyrastali, si nikto z nás nevybral, a teda ani naša náchylnosť na hnev nie je naša vina.

treba hnev tlmiť? Alebo odbúravať?

Myslím si, že v bežnej reči sa nám častokrát zamieňa pojem hnev a agresia. Agresiu je naozaj dobré tlmiť a podľa možnosti odbúravať. Potláčať hnev nie je dobré, ale určite potrebujeme vedieť s ním pracovať. To sa dá jedine vtedy,  ak si ho uvedomíme a uznáme.