v rozhovore sa dočítate:

• ako porovnáva pandemickú situáciu v Česku a na Slovensku,
• prečo sa rozhodol vytvoriť skladbu na základe príbehu rodiny Gálovcov,
• ako vyzerá váš ďalší projekt so skupinou Drť,
• či sa niečo naučil z pandémie.

miro, v súčasnosti pracuješ v Českom rozhlase. Vedel by si nám priblížiť, aká je pandemická situácia v Prahe v porovnaní s Bratislavu? 

Nedá sa to zovšeobecniť na celkovú náladu v krajinách. Môžem hovoriť len o komunite, v ktorej žijem. Príde mi, že Česko žije menším stresom z covidu, no istá paralela medzi nami a Čechmi je v tom, že oba národy porušujú opatrenia. Niečo v zmysle, že mňa sa to netýka, je silno vo vzduchu. 

Zároveň tu vládne komunikačný chaos. Jeden deň sa niečo povie, na druhý to tak nie je a na ďalší týždeň je to úplne inak. Situácia sa vyhodnocuje zahorúca, a čím väčší je problém, tým od vlády prichádza viac zmätočných informácií. U nás je to však oveľa vypuklejšie. Na uliciach v Prahe to žije viac ako v Bratislave. Pohybujem sa medzi krajinami, ktoré sú majstrami sveta v úmrtnosti. Katastrofický scenár sa začína napĺňať v plnej miere aj v Česku. V mojej robote vládne zaujímavá situácia. Pracujem v odbore, kde sa nepoužívajú rúška. Nahrávame hercov a muzikantov. Sú medzi nimi takí, ktorí opatrenia kritizujú a užívajú si ten moment slobody, no zároveň je veľa výrob pozastavených, lebo herci boli covidoví. Rozhlas si ide vlastným životom, no pokiaľ by tu boli uplatnené prísne nariadenia, tak by sme nič nenahrávali, veľa ľudí by prišlo o živobytie, ale niekoho by sme zachránili? Na to sa tak nepozerá. Je to zložité.

spomínam si, ako sa v Prahe na Karlovom moste oslavovali koniec korony.

Áno, videl som to. Šiel som okolo na bicykli. 

bola to predčasná oslava, no veľa hovorí o českej mentalite. 

Je to mentalita kvázi osobnej slobody a kriticizmu. Aj u nás na Slovensku máme niečo podobné, len v inej forme. To, ako niektorí ľudia vnímajú osobnú slobodu, sme zažili 17. novembra na nepovolených protestoch, keď predstavitelia jednotlivých extrémistických blokov vystupovali bez rúšok. Momentálne sa deje, že ich straníci umierajú v nemocniciach na ťažký priebeh covidu. Osobná sloboda patrí do demokracie, no teraz sa stáva nástrojom extrémistov. Je mi ale jasné, že medzi nimi sú aj dôchodcovia, podnikatelia a iní nahnevaní ľudia nepatriaci k extrémistom, ktorí prišli o príjmy. Môže z toho byť divoký mix, ktorý sa zrejme vyplaví ešte na jar. 

keď sme sa naposledy bavili, hovorili sme o tom, že si bol počas prvej vlny veľmi produktívny. Ľudia boli vtedy ešte odhodlaní, ale teraz vidím skôr väčšiu pasivitu a rezignáciu. Čakáme už len na vakcínu. Aký bol  tvoj život v posledných mesiacoch?

Nerobím si žiadne plány. Pokiaľ tento iracionálny moment dokážem prijať, som schopný existovať. Hovorím to z pozície hudobníka. Mnohí si okolo mňa stále vytvárajú plány a pokiaľ sa nenaplnia, padajú do legitímnej frustrácie. Nemyslím tým len muzikantov, ale aj organizátorov festivalov, technikov a zvukárov, atď. Takto fungovali celý život a teraz tento svet zanikol. Trvá to už rok. Je mi ich ľúto. Veria, že sa to zlomí. Veľmi si ich vážim, dúfam, že vydržia, lebo oni sú tou nádejou, že keď príde k zlomu, budú pokračovať vo svojej práci. No myslím si, že tento moment bude veľmi pomalý a postupný. Neviem, či príde také rýchle vytriezvenie ako v lete, keď sa rýchlo otvorili prevádzky a povolili koncerty, no potom sa to všetko zavrelo a trvá to dodnes. 

a tvoja práca?

Mal som šťastie, že na jar ma zamestnali v Pražskom rozhlase a zároveň som dopísal sláčikové kvarteto Black Angel Songs. Napriek tomu, že vinou pandémie sa nepodarilo zorganizovať jeho realizáciu s Kronos Quartetom, som spokojný, máme niečo nové. Vytvorili sme československé kvarteto, s ktorým som prežil pol roka intenzívnym skúšaním a zložitým nahrávaním. Koncerty neboli, no vďaka tomuto projektu sme sa dokázali zmieriť so situáciou. Platí to dodnes. Aj teraz sa snažíme prispôsobiť situácii a vymýšľame nové spôsoby, ako prezentovať našu hudbu. Nedávno som volal s Kristínou Rigerovou z kultúrneho centra Ladovňa v Bytči, kde by sme veľmi radi spravili 13. 3. online koncert. Navrhla, aby sme zahrali na mieste bývalého židovského cintorína, okolo ktorého je paneláková zástavba. Skúsime to, aj keď len pietne, bez divákov, nech to je, že sme tu. Na nasledujúci deň budeme hrať v Bratislave v T3 - kultúrnom prostriedku, v meste, kde ohlásili vznik Slovenskej Republiky v 1939, už online. Lenže dnes vzniká konceptuálne umenie so živými hráčmi, ktoré by nemalo takú silu, keby neboli covidové časy. Preto sme súbor nazvali Dystopic Requiem Quartet. Pretože, kde sú poslucháči?