v rozhovore sa dočítate:

• ako prežíva obdobie svojich 75. narodenín,
• či premýšľa, čo príde po smrti,
• ako vníma rok s koronou,
• ako sú na tom dnes spisovatelia.

oslávil si 75 rokov. Vonku zúri korona. Čím aktuálne žiješ?

Robím knihu rozhovorov s Martinom Bútorom. Kto ho pozná, vie, aký objem múdrosti, spoločenskej, politickej i osobnej angažovanosti v sebe má. Preto sa táto kniha rodí pomalšie ako doterajšie knižky. 

tých kníh rozhovorov je koľko?

Dvadsaťdva. Plus ešte veľký rozhovor s Lászlom Szigetim v knižke o Kalligrame. Autorsky to nie je moja kniha, ale ten rozhovor je tam veľmi podstatný. 

sme malá krajina. Nebojíš sa, že sa ti minú respondenti? Kto ešte môže prísť po  Martinovi Bútorovi?

Ja si vyberám tých ľudí sám. Ani nie na základe toho, aké sú to osobnosti, hoci všetci sú, ale či medzi nami funguje nejaká chémia. 

to je základné kritérium? Chémia?

Mám na to takú mantru: Vyberám si ľudí, ktorých dobre poznám, ale nie až tak dobre, aby som sa ich nemal na čo opýtať. Človek na druhej strane diktafónu nie je respondent, je to partner. Sme rovnocenní. Ideme do hĺbky. To nie je o mojej pokore, že musím potlačiť ego. Dopredu si povieme, že to chce otvorenosť, inak to nemá význam.  Na knihe s Martinom Bútorom intenzívne pracujeme. Potom by som sa – ak budem vládať – možno skúsil porozprávať s niekým v bielom plášti. Myslím s lekárom. Keď ich potrebujeme, tak si ich vážime, spievame na nich ódy, ale inak sú to – až na niekoľko celebrít – spoločensky nedocenení ľudia.

kedy prišiel impulz osloviť prvého človeka na rozhovor? 

V roku 2004, keď skončilo Domino fórum. Pýtal som sa sám seba, čo chcem robiť? Písať básne? Prekladať? Bol som v kníhkupectve, na pultoch ležali životopisy osobností, od významných až po „hviezdy“ bulváru. Vtedy mi napadlo, že je tu Milan Lasica a  či by nestálo za to osloviť ho na knihu rozhovorov.

tá kniha patrí medzi najúspešnejšie. Ako sa udiala?

Dal som pánovi Lasicovi návrh. Stretli sme sa. On sa ma spýtal, čo si od toho sľubujem. Povedal som, že uvidíme, keď to bude hotové. Tri-štyri mesiace sme sa zhovárali, potom som to dal dokopy, a poslal mu to na autorizáciu. Bol som trochu nervózny, ako to dopadne.  

ako to dopadlo?

Po dvoch týždňoch priniesol rukopis a povedal: „Mal som dve možnosti: buď to napíšem sám celé odznova, alebo to nechám tak. A ja som to nechal tak.“ Tento príbeh hovorím všetkým svojich ďalším rozhovorovým partnerom pred autorizáciou.  

sedemdesiatpäť je pekné číslo. Ako ho vnímaš ty?

Žijem normálne. Azda nesenilniem. Som vďačný za dobré manželstvo, za to, že syn, nevesta a vnuk sú v poriadku. Pokiaľ má človek čo robiť, je to dobré. V mojom prípade je to písanie alebo prekladanie, alebo tie knihy rozhovorov. Občas aj básne. Vždy si to musím časovo naplánovať, nerád robím v strese. 

v ostatnom rozhovore pre .týždeň pred rokom a pol zaznelo, že ďakuješ za každý nový deň. To ešte platí?

Platí to. Každý deň viac! So starobou a konečnosťou neurobím nič. Nehovorím, že som so smrťou zmierený, že som na to pripravený. Na to sa nedá pripraviť. 

premýšľaš, čo bude „po“?

Som sekulárny človek. Nepremýšľam nad tým nábožensky, aj keď pripúšťam nejakú vyššiu silu, o ktorej neviem hovoriť, neviem ju definovať. Premýšľam nad tým, keď mi zomrie kamarát. Naposledy mi bolo veľmi smutno, keď odišiel Oleg Pastier. Neboli sme intímni priatelia, ale neviem to celkom predýchať. Chýba tu.