v rozhovore sa dočítate:

• či sa dá merať detské šťastie,
• prečo sme v diskriminácii prepadávajúcich detí jedni z najhorších na svete,
• ako trpia zavretými školami slovenské deti z najchudobnejších rodín,
• dá sa pomôcť deťom prekonať sociálnu izoláciu,
• čím môžu rodičia prispieť k lepšiemu vzdelávaniu detí.

podľa štúdie OECD a Programu medzinárodného hodnotenia žiakov, patria slovenskí žiaci spomedzi testovaných krajín medzi najmenej šťastných na svete. Ocitli sme sa na 63. mieste z celkového počtu 65 krajín. O čom svedčí takéto nelichotivé umiestnenie na najspodnejších priečkach rebríčka?

Dokazuje, že náš systém vzdelávania sa stále riadi nejakými normami a zotrvačnosťou a nehľadí na to, čo sa deje okolo. Nie je to chyba učiteľov, žeby im nezáležalo na deťoch. Nie je to ani chyba kultúry, lebo tie štáty, ktoré sa tiež ukazujú nízko ako Kórea, nútia deti memorovať a podávať vynikajúce výsledkov. U nás je to kombinácia nešťastných vecí. Jednak je to pre mňa nepochopiteľný nezáujem spoločnosti o kvalitu vzdelávania, ktorý nedáva dostatočný dôraz na ohodnotenie a kvalitu učiteľa. Učitelia tým, že sú takto poddimenzovaní, melú z toho, čo im okolnosti dovoľujú. Robia jednoduchšie veci zamerané na memorovanie namiesto rozvíjania analytického zmýšľania. 

to znie dosť pesimisticky. 

Aby som však nebol iba negatívny, toto sa vo veľkom mení. Už nie je len pár súkromných škôl iba v Bratislave, kde je to lepšie, ale máme takéto školy aj na východnom Slovensku, aj také, ktoré slúžia deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Napriek tomu to stále nefunguje a deti sú v školách nešťastné, lebo stále je problém prebúrať systém veľkým odhodlaním, ktoré vidíme na spomínaných školách. Dôkazom čoho je u nás veľmi neprehľadný až nepochopiteľný systém zriaďovania škôl. 

Vnímame, že základné školy zriaďuje obec, majú nejaký vzťah k ministerstvu školstva a nejakým organizáciám, ktoré financujú školu, ale napríklad riaditeľa volí rada školy, primátor alebo starosta, ktorý môže  do chodu školy veľa zasahovať. Na stredných školách to funguje rovnako, ale so župou. Je dobré, že župy majú svoje odbory školstva, kde majú odborníkov, ktorí dávajú školám podporu. A tým, že je žúp iba osem, je to jednoduchšie. Keď takýto odbor školstva má zriaďovať maličké mesto, tak tieto odbory nevedia poskytnúť takú podporu ako v Bratislave mestská časť Staré Mesto.

ako merať šťastie detí bez rizika prílišnej subjektivity? Je vôbec niečo ako „šťastie“ výskumne uchopiteľné?  

Nedá sa to merať ako výsledky z testovania 9. V tom istom meraní sa nachádza niečo zaujímavejšie a exaktnejšie a dotazovaním sa pýtalo, koľko detí sa stretlo so šikanou, so zlým zaobchádzaním v škole, čo je už viac merateľnejšie. Tam sme na tom lepšie, ale stále pod priemerom. 28 % žiakov navyše uvádza, že sú pravidelnou obeťou šikanovania. Priemer OECD je 23 %. Experti ale aj organizácie vo vzdelávaní ako napríklad Teach for Slovakia tiež upozorňujú, že Slovensko je v diskriminácii detí pri opakovaní ročníka druhé najhoršie vo vyspelom svete.

z čoho vychádzajú tieto tvrdenia a ako sa táto diskriminácia prejavuje v praxi?

V praxi nastáva v školách na koncoročnej alebo polročnej porade situácia, ktorá sa opakuje naprieč Slovenskom a hlavne na východe. Dieťa musí z rôznych dôvodov opakovať ročník. A nie je to dôvod, ktorý je často založený iba na výsledkoch žiaka, ale aj na inom záujme. Buď toho, aby sa udržal počet tried, tým pádom počet učiteľov a nemuseli sa znižovať stavy a meniť úväzky. Alebo preto, že škola si chce zariadiť stav žiakov, že ak by tí žiaci postúpili do vyššieho ročníka, tak by došlo k zmiešaniu tried, triedy by mali deti z rómskej menšiny. 

čo by to spôsobilo? 

Začal by biely odliv. Takže radšej sa vytvárajú špecializované triedy a deti sa nechávajú prepadávať. V tomto sme jedni z najhorších. Tu sa ani nedebatuje o tom, či by sme sa nemohli zaradiť do tej plejády krajín, kde sa ročník neopakuje. A tých krajín je na svete dosť. Majú ukazovatele, ktoré im hovoria, čo je na tom systéme dobré a čo zlé. Som zástanca toho, aby sa tie ročníky neopakovali. Je  to vrchol nespravodlivosti voči deťom, ako je to u nás zneužité. Na začiatok by stačilo, aby sme o tom v spoločnosti aspoň diskutovali.

sú krajiny, kde sa inštitút opakovania ročníkov nepraktizuje a dochádzka je obmedzená iba vekom alebo počtom vychodených rokov? 

U nás veľa detí z marginalizovaných komunít (MRK) končí školu v siedmom ročníku, lebo toľkokrát prepadli, že dosiahnu vekovú hranicu, kedy už nemôžu byť na základnej škole. Potom sa využíva mechanizmus, že si dokončujú ZŠ na stredných školách, ale pochybujem, že je to v nejakej väčšej miere efektívne. Sú krajiny, ktoré nenechávajú deti prepadávať, ale robia sériu mechanizmov, ktoré kompenzujú akoby výpadok toho dieťaťa. Ak by sa na nich urobilo testovanie, zistili by sme, že majú opakovať ročník, oni aj ďalšie deti, lebo nedosahujú dostatočnú úroveň. Avšak my nechávame prepadávať často tie, ktoré sa nám hodia do počtov.

Pomohli by im rovnaké mechanizmy ako v zahraničí a to zintenzívnenie podpory pre tieto deti. Trávia rôzne hodiny v rôznych samostatných triedach. Sú súčasťou jednej triedy, ale na predmetoch, kde najviac zaostávajú, sú v samostatnej triede, kde to dobiehajú. Alebo sa zintenzívni podpora v poobednom alebo celodennom vzdelávaní. Takže nie sú len tak poobede vonku alebo v družine, ale v rámci školského klubu funguje niečo ako doučovanie s učiteľom, ktorý vie, čo majú dobiehať. Tretí je mechanizmus letnej podpory.  V čase, keď sú celé leto doma, tak v niektorých týždňoch doberajú učivo, čo zameškali. 

protiargumentom môže byť, prečo dieťa zaostáva? Možno sa naozaj nesnaží. Malo by pokračovať s „mojím“ dieťaťom, ktoré nezaostáva? Dobrou stránkou je, že to pravdepodobne úplne zamedzí  prepadávaniu detí s poruchami učenia a správania a predíde sa ich neopodstatnenému zaraďovaniu do špeciálnych škôl.  

Áno, pomohlo by im to a funguje to presne na spomínaný argument. Tieto zaostávajúce deti ostávajú v triede s ostatnými deťmi, ale majú dodatočné podpory. Napríklad ak má dieťa problém s matematikou, má špeciálnu hodinu s asistentkou, aby sa dotiahol na spolužiakov. Čo sa týka diagnostikovania porúch správania alebo učenia, tak v tom máme veľký „prúser“. Máme centrá, ktorých zamestnanci vedia diagnostikovať deti na želanie. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie robí v posledných rokoch skvelú prácu. Je veľa dobrých centier poradenstva, ale na východe sa stáva, že za nami príde psychologička a povie, že čo dieťaťu teda nájdeme. Pri trošku demotivovanom riaditeľovi školy uvedie, že mentálnu retardáciu a takto končia deti v špeciálnych triedach.

je to zrejme kvôli vyššiemu normatívu na dieťa?

Kvôli tomu, že riaditeľ nechce mať rómske dieťa spolu s nerómskym, ale aj kvôli tomu, aby mal vyšší normatív. Paradoxne prípad, ktorý to vykresľoval, boli práve Rokycany, teraz aj program Teach for Slovakia pôsobí v obci na novej škole, nie špeciálnej. Ak rozmýšľate, ako bolo od roku 2000 možné, že veľa detí z týchto obcí skončili všetky v špeciálnej škole, ktorá tu bola jedinou školou? Žeby sa práve tam rodili iba mentálne postihnuté deti? Keď sa urobia testy, ako sa urobili v Rokycanoch, inšpekcia zistila, že veľa detí tam mentálne postihnutých nebolo a boli diagnostikované nesprávne.

počas prvej vlny pandémie v školskom roku 2019/2020 prepadol v Trebišove celý prvý ročník súkromnej strednej školy. Išlo o 451 detí prevažne z marginalizovaného prostredia. Ako je to možné? Stávajú sa na Slovensku takéto veci bežne?

Ja osobne, keď minister Gröhling navrhol, aby deti neprepadli,  som sa potešil a tvrdil som, že je to naša šanca vyskúšať si rok bez prepadávania. Ten experiment fungoval na školách, kde riaditelia išli do toho s vervou a chceli deťom dať podporu. Vzápätí prišli ojedinelé prípady žiakov, ktorí tvrdili, že nemusia chodiť do školy a nič robiť. Prinieslo to strašnú vôľu demotivácie, čiže učitelia si začali písať, čo sa deje. Z tohto nariadenia ministerstva boli výnimky, ktoré sa dali urobiť. Urobilo to viacero škôl, ale týkalo sa to väčšinou jednotlivcov, nie celej školy.