v rozhovore sa dočítate:

• ako vníma a prežíva pandémiu,
• čo koronakríza prezradila o čitateľoch,
• ako vníma konkurenciu v cene Anasoft litera,
• aký má systém čítania a písania a čo chystá nové.

ako prežívaš pandémiu?

Podobne ako ostatní, snažím sa príliš si to neškrabať. Spočiatku sa mi páčilo, ako sme zostali doma, že by to mohlo mať blahodarný vplyv na planétu, že sme spolu, varíme si a rozprávame sa, že nemusím bežať do knižnice moderovať besedy, cez týždeň slovenských knižníc v marci každý deň nejaká... Nebude Noc s Andersenom, a ak, len v detských posteliach. Zopárkrát sme boli v lese, nosila som rúška s vtáčikmi a kvetinkami. Muž so synom hrávali na terase pingpong, ja som veľa čítala, niečo som písala, varila a verila, že o pár mesiacov bude všetko ako predtým. Večer čo večer som však plakala pri talianskych novinách, ktoré som si predplatila, modlievala sa s pápežom Františkom, nech sa to čím skôr skončí. Potom prišlo leto, zdalo sa, že koniec je nadosah, dokonca som bola v Budapešti u prekladateľky Renáty Deák, v Banskej Štiavnici, maľovali sme, ba dokonca v knižnici sme robili pre deti prázdninové podujatia.

to znie ako vzdialená minulosť, žiaľ, nie je. Čo súčasnosť?

Od novembra je mi smutno. Mám doma dcéru, ktorá nechodieva do školy. Mali sme covid, našťastie sme to prežili, no každú chvíľu má niekto blízky covid, aj niekto neblízky. Na cintorínskej bráne visia parte a zavše je ich tam toľko, že sa do tej vitríny nezmestia. Na nose mám pricvaknutý respirátor FFP2 a jemne pridusenej a otrasenej nejako sa mi nechce čítať ani písať, v knižnici vydávame knižky ponad stolík medzi dverami. Večer čo večer v televíznych novinách zrátame mŕtvych a zranených, a potom sa prizeráme naťahovačkám o moc, o prachy, o slovíčka. Boris Filan to dobre pomenoval: Mysleli sme si, že z najhoršieho sme vonku, a omyl, z najhoršieho sme vnútri!  

Až teraz začínam mať celkom dobrú predstavu o tom, čo sa číta, a veru neviem, či by som sa radovala, že aspoň niečo.

takže aj ty, duša poetická, vnímaš ten chaos a paniku, čo sa ani nie vkradla do spoločnosti, ale sa sem doslova vovalila.

Ona sa sem nevovalila, ona tu je… Výsledky volieb hovoria o nás, predošlé aj budúce. Neprišiel niekto zlý, kto volil za nás. Ja voliť nechodievam, prizerám sa a jemne provokujem na sociálnych sieťach. Sledujem vás ako zo strieľne. Keď sa mi zdá, že niekde stačilo, ozvem sa. Je mi ľúto, že všetci, kurník, hľadám výnimky, ale naozaj všetci dáko zabudli na ľudí, na to, že politika tu, v tomto zaprášenom krpatom srdci Európy, nie je až taká vysoká hra ani vabank, tak je to v Jamesovi Bondovi,  ale úplne nízka služba ľuďom, a dnes by to malo či mohlo, či bolo dobré ešte viac ako inokedy! Ja som „autobusárka”, do práce sa vozím autobusmi. Počúvam ľudí, hoci dnes ťa pani z autobusového reproduktora upozorní: „Prosím, nerozprávajte sa”! Ale milá pani, tu sa už dávno väčšina ľudí v autobusoch nezhovára, deti mágajú mobily, a teraz do školy nechodia, ani starí ľudia na výlety za zľavami, a tí, čo sa v nich vezú, idú od doktora, alebo k doktorovi. Na zastávkach si hovoria o chorobách, a o tom, ako nemajú peniaze, ako ich nenavštevujú deti, teperia sa v secondhandových kabátoch a vetrovkách s lidltaškami s reflexnými prúžkami a napchaté ich majú potravinami, ktoré nakúpili niekde v zľave.