v rozhovore sa dočítate:

• mám právo byť nešťastný, aj keď som zdravý,
• prečo je pre deti najhoršia neistota,
• aké hranice im dávať v čase zavretých škôl,
• ako im pomôcť s úzkosťou a depresiami,
• môžu rodičia nahradiť rovesníkov,
• ako prežívajú konfrontáciu s chorobou a smrťou.

pri rozhovoroch dostávam na otázku „Ako sa máš?“ často odpoveď „Lepšie ako ostatní okolo mňa, nemôžem sa sťažovať.“ Vnímajú, že veľa ľudí sa má horšie ako oni a hlavne cítia, že ich problémy sú neporovnateľné s tým, čo zažívajú pozostalí obetí covidu. Trpia „len“ sociálnou izoláciou, úzkosťou, možno depresiou, poklesom životnej úrovne alebo stratou príjmov. Ďalší museli odložiť svadbu, plánované tehotenstvo alebo  nemohli prísť na pohreb blízkemu príbuznému, čo sú samozrejme neporovnateľne menšie problémy v porovnaní so smrťou či ťažkým priebehom ochorenia Covid-19 neraz s trvalými následkami. Prečo má mnoho ľudí pocit, že nemajú v čase pandémie právo sťažovať sa alebo prežívať smútok?

Šťastie je fenomén, má však veľké ekvivalenty. Byť šťastný alebo nešťastný by malo mať časové rozpätie. Šťastie môže trvať hoc iba krátko, je však dôležité jeho uvedomenie. Stáva sa, že častokrát si nedoprajeme vychutnať pocit šťastia a to z rôznych subjektívnych dôvodov, ako napr. nemáme právo alebo nezaslúžime si to. Človek si svoje šťastie uvedomuje na základe vlastnej zrelosti a prostredia, v ktorom sa nachádza. Ak je niekto dlhodobo v nepohode z akéhokoľvek dôvodu, traume, úzkosti či depresie, pocit šťastia sa u neho minimalizuje. Či máme obdobie dobré alebo zlé, je dôležité, s kým dané obdobie prežívame a ako sme vnímaní, resp. podporovaní. Podobne je to i so smútkom. Ak vnímame súčasnosť, máme za to, že je veľmi ťažká doba pre všetky generácie a záleží na každom, aké má emocionálne predispozície, ako dokáže empatizovať s okolím a ako sám je zasiahnutý chorobou, strachom či smútkom. Na základe toho si vytvára obranné mechanizmy pre „osobné práva“ na smútok.

ľudia majú neraz pocit, že v tejto dobe sa o ich „bežnom“ utrpení hovoriť ani nepatrí. Ako sa majú vyrovnať so svojimi „malými“ trápeniami obklopení chorobou a smrťou?   

Všetko vychádza z nepoznanej skutočnosti zdravotného ochorenia, ktoré zasiahlo celý svet, trvá intenzívne už viac ako rok a prejavuje sa v rôznych vzorcoch zvládania či nezvládania. Sú ľudia, ktorí prekonali covid bez príznakov, ktorí boli pozitívni s určitými príznakmi, ktoré sa podobali na nám známu chrípku, potom tí, ktorí mali ťažší priebeh a vo veľa prípadoch končiac až smrťou. Zasiahnuté boli a sú celé rodiny, komunity, mestá až celý svet. Ľudia prichádzajú v krátkom čase o svoje zdravie, blízkych, prácu, sociálne istoty, domovy. Posledné roky dozadu si nie všetci chránili svoje zdravie a chrípka už viac menej nebola choroba, stačila „rýchloliečba“ a zabudlo sa na to, že telo sa potrebuje zregenerovať. Ľudia sú netrpezliví a ťažko prijímajú to, že covid ešte stále pretrváva, a nielen to, ale že sú tu následné možné mutačné nebezpečné formy ochorenia. Všetky tieto informácie a prežívania doliehajú na psychiku človeka. Keď je osoba psychicky slabšia, unavená, vyčerpaná, tak aj zvládanie choroby je ťažšie, ako keď sa prijíma s pozitívnym myslením, snahou a silou sa vyliečiť. Potrebné je neuzatvárať sa do seba, mať bezpečný priestor pre ponúknutie svojich pocitov, osobného rozpoloženia a dostať uznanie, pochopenie.

„Epidémiu“ nešťastia zažívajú podľa výskumov OECD a skúseností psychologických teleporadní krízovej intervencie vo veľkej miere aj deti. 

Položme si otázku, kedy je dieťa šťastné? Samozrejme vtedy, keď mu je dobre a cíti sa bezpečne. Keď dieťa predtým strádalo rodičov, tak sa teraz teší, pokiaľ sú s ním napr. doma, kde pozná prostredie a v ktorom majú spoločné aktivity. Dospelý človek nie je už natoľko podvedome závislý na prostredí a okolí, ktoré sa okolo neho nachádza aj z dôvodu vlastnej zrelosti a racionalizácie. 

Malé dieťa nedokáže