v rozhovore sa dočítate:

• čomu nerozumie na veľkonočných sviatkoch,
• či inklinuje kresťanstvo k masochizmu,
• ako žartuje Boh,
• čo si myslí o osočovaní biskupom Jánom Sokolom,
• aký zmysel našiel vo svojom odvolaní,
• čo si myslí o svojej „neposlušnosti“.

veľkonočné sviatky sú pre kresťanov najvýznamnejšou slávnosťou roka. Ide zároveň o ťažký a nepochopiteľný sviatok. Pripomíname si v ňom udalosť veľkej bolesti a neuveriteľného zázraku, ktorému je vôbec ťažké uveriť aj ľuďom, ktorí sa chápu ako veriaci.  

Pre väčšinu ľudí sú najkrajšie Vianoce. Oslavuje sa narodenie dieťaťa, potešenie z nového života a nespomína sa bolesť. Veľká noc je v porovnaní s Vianocami v úzadí. Začína sa poslednou večerou, ktorá je doslova posledná. Po nej prichádzajú vojaci, ktorí Krista chytia, po piatku plnom utrpenia prichádza ticho soboty a vzkriesenie. Počas Veľkej noci sa stretávame napríklad s Tomášom, ktorý je prítomný počas Kristovho utrpenia, ale samotné vzkriesenie, odvalenie kameňa a Kristus, ktorý sa stáva v pravom zmysle slova Božím je Tomášovi cudzí, pretože už to nie je ten človek, ktorého možno chytiť a ktorému možno ublížiť.

Musím povedať, že tiež pred slávnosťou Veľkej noci nestojím ako niekto, kto ju už pochopil. Pýtam sa sám seba, či nie sme všetci ešte iba na začiatku, či nie sme všetci ponorení v troch dňoch, ale nedeli sme dali trošku nešťastný názov že „nedeľa“. Ale prečo sa „nedelá“? Pretože už došlo k vykúpeniu. Nedeľa je siedmy deň, Boh odpočíva, Kristova vykupiteľská obeta sa už naplnila. Zatiaľ ho takto Tomášovsky vnímame mnohí, vrátane mňa. Snažím sa do neho vstúpiť a v mojom veku už nehovorím o tom, že ako malý chlapec som všetkému lepšie rozumel, ale práve naopak. 

nerobí vám problém veriť biblickým príbehom tak, ako sú v tejto knihe kníh opísané? Občas znejú veľmi neuveriteľne až naivne – anjeli, démoni, rozprávajúci had, vzkriesenie a pod.     

Ako učiteľ v škole som sa pokúšal študentom pustiť film s Melom Gibsonom Umučenie Krista, ale utrpenie, bičovanie a kríž sú veľmi naturalisticky znázornené a s tým som mal problém. Viac som si uvedomil, či práve toto nie je o človeku. Občas rozmýšľam, keď čítame Bibliu na začiatku Genesis, či tomu čo v nej je, veríme iba my veriaci. Spomína sa v nej raj, Adam s Evou, rozprávajúci had a všetko to znie tak neskutočne, že môže tomu inteligentný človek veriť? Môže veriť tomu, že tam niekde v strede raja stojí nejaký strom poznania dobra a zla, že príde rozprávajúci had a nahovára človeka? Evu? Veľa nevysvetliteľného aj pre mňa. Prechádzame cez to mlčaním, berieme to ako napísaný fakt, aj keď je zrejmé, že dnes je had ako keby symbolom niečoho jedovatého, nebezpečného, zlej myšlienky, ktorej dovolíme, aby nás ovládla a prenikla. Nie každému môže byť blízka takáto metafora. 

napriek tomuto ťažko pochopiteľnému tajomstvu staviame náš kresťanský príbeh na udalosti „trhania jablka“ v rajskej záhrade spojenej s prvotným hriechom. Odvtedy sa všetko pokazilo, kým neprišiel Kristus a nedal nám novú nádej. 

Keď tak nad tým rozmýšľam, čo to mohlo byť? Čo spôsobilo takú hrôzu, že človek prišiel o raj, blažený život a o večnosť, lebo prišla smrť a utrpenie? Nemohlo to byť niečo tak malicherné, ako trhanie jabĺčka, jedenie ovocia, ako sa to znázorňuje a preto je pre mňa Veľká noc utvrdenie v tom, že to muselo byť niečo skutočne hrozné. Boh prišiel medzi vlastných, ktorých stvoril a Boží syn, skrze ktorého bolo všetko stvorené a oni ho nespoznali a preto sa pýtam, či tá vážnosť Bielej soboty nie je pre nás stále prítomná práve kvôli tomu, že si uvedomujeme potrebu vykúpenia, očistenia, uzdravenia a stále trvá. 

Niekedy sa mi zdá, že dvetisíc rokov berieme tak, že sme za vodou. Že my sme už tí vykúpení, že naozaj, chvála Bohu, nás sa to už netýka, nie sme všetci na nádvorí Kajfáša, nepozeráme sa potom na Golgote na Krista. My si uvedomujeme, že sme súčasťou Adamovho života a premýšľame nad tým, akoby sme sa zachovali, keby prišlo pokušenie, alebo ako sa zachovávame, keď to pokušenie príde a keď je naozaj silné. Koľkí si hovoríme, že to sa mi nemôže stať, ale stane sa. Koľkí si hovoríme, že ja taký nebudem, ale sme takí. Sme ako Peter, ktorý povie, aj život za Teba položím, lebo ja Ťa milujem. A potom slúžke povie, že ja ho nepoznám. Zbabelo a vierolomne. Aké to je priateľstvo? Aká to je sila? A rozplače sa a to je podľa mňa sila tohto sviatku. Byť pri Kristovi. Prijať svoju slabosť, mať empatiu voči Kristovi, uvedomiť si, že Boh nás o sebe chce presvedčiť tým, že nás miluje, že položí za nás život a to je to najúžasnejšie. Že dokáže svoje priateľstvo tým, že sa obetuje za mňa, za nás a čo viac mi môže ponúknuť? Aký dôkaz priateľstva, blízkosti a lásky? Veď to je úplné preniknutie do môjho života. Otázka ale je, či sa aj ja pokúšam do Kristovho života preniknúť aspoň tým, že budem vedieť byť pri ňom. Veľká noc je veľmi vážna a náročná téma. 

veľká noc nie je ani náhodou sviatkom jari s kraslicami a oblievačkou, so zajačikmi a kačičkami. 

Je to omyl. Je to sviatok poznania Boha, obnovenia života, lásky, toho, že človek sa pozerá na Krista a povie si: Ale ja toto nemôžem chcieť! Ešte aj ten Pilát, ktorý je pohan povie ecce homo, pozrite sa ako vyzerá, nie je vám ho ľúto, nie je vám ľúto, aký je dobitý? Nie, nestačí nám to. Ale to nie je iba o tých, ktorí tam kričia, ale o nás všetkých. História nám totiž ukazuje, akí dokážeme byť hrozní! Vojny, koncentračné tábory a ja sám cítim, že toto je vlastne ten hriech. Niečo hrozivé, hrozné, niečo čo je pre nás stále nebezpečné, ale chvála Bohu prišlo vykúpenie. Je to najúžasnejší sviatok, ale treba o ňom uvažovať a vnútorne do neho vstúpiť. Treba sa postaviť pod kríž, aby mohlo prísť zmŕtvychvstanie s Kristom spolu. Apoštoli boli spolu a tam Kristus mohol prísť. On nepríde hocikde. Musí to byť miesto decentné, duchovné, miesto, kde by sme vedeli, že toho Krista tam môžeme nájsť. A to isté sú vzťahy, láska, obeta, niečo, čo nám dáva srdce z mäsa nie z kameňa.

biela sobota je spojená s tichom, stíšením sa, ale zmysel dostáva až ráno.

Na vzkriesenie, keď z tmy začína prichádzať svetlo. Človek, ktorý žije, ktorý má svoj život, nesmie prepadnúť melanchólií z toho, že svet je zlý, že je v ňom všetko zlé a upadať do depresií, pretože Biela sobota je dôkazom toho, že dnešný svet a ja v ňom máme šancu na niečo nesmierne krásne. Ako povedal Pavol „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo.“  Toto je zmysel tohto sviatku. Úžasná, božská nádej. Tak to ja cítim a napriek tomu, že viem aký som, viem aj to, že čím som starší tým viac o sebe vnímam a viem, som šťastný, lebo hádam by som mohol počuť od Krista slová, že ešte dnes budeš so mnou v raji. Ten šťastný lotor, by som povedal. 

v chrámoch je symbolom veľkonočných sviatkov horiaca svieca – paškál uprostred zatemneného kostola. Čoho symbolizuje a prečo je práve spaľujúca svieca symbolom Krista? Tma je priestorom utajenia sa, nečistých úmyslov. Svetlo a slnko je morálka, dobro, život.

Symbolom svetla sú sviece. Uvedomte si, že máme zrak a vďaka nemu môžeme dobre vidieť. Ale keď je tma, nevidíme nič, takže zrak nám neslúži k ničomu. Stačí ale aj malé svetielko a celý priestor sa akoby rozjasnil. A to je význam veľkonočnej oslavy. My v chrámoch spievame našu pieseň Exultet. Sme šťastní, lebo máme šancu neprepadnúť depresiám a nakoniec nihilizmu. Kristus je to svetlo, tá ponuka, za ktorou môžeme kráčať, ako za rozsvieteným majákom na rozbúrenom mori. Symbolika svetla, symbolika slnka je silná vo všetkých kultúrach a vo všetkých náboženstvách sveta. Nie je ale o tom, že čím väčšia tma, tým lepšie, ale naopak. Čím viac svetla, tým lepšie. Tma je priestorom utajenia sa, nečistých úmyslov. Svetlo a slnko je morálka, dobro, život. Sviece sú Kristus a svetlo, Kristus a slnko, Kristus a deň a po tichej Bielej sobote prichádza slnečný deň sontag alebo Sunday a nedeľa vo svetle.

kresťanstvo je jediné veľké monoteistické náboženstvo, ktoré má vo svojom symbole mučiaci nástroj – kríž a často sa nám kresťanom vyčíta, že naše náboženstvo je príliš spájané s utrpením a so smrťou. Nie je to masochizmus?

To je zaujímavá myšlienka. Ja som sa s ňou v mojom súkromnom živote nikdy nestotožnil, ani som sa v mojom životnom priestore nestretol s tým, že Kristus na kríži je vyjadrením nejakej túžby po utrpení. Vnímam to ako niečo, čo takto v živote vyplynulo. Tak, ako Kristus bol za tú pravdu o sebe položiť aj život. Mohol sa uhnúť, keď sa ho pýtali či je Boží syn. Mohol povedať, že nie, nie som. Vedel, čo mu hrozí a neurobil to. Vieme, že mnoho krát sa aj veriaci ľudia snažia vykľučkovať. Na otázku, ako ste vyrovnaný s náboženským svetonázorom som počul odpoveď, že som vyrovnaný, ale to je tiež špekulovanie. Na druhej strane ale bola aj otázka, kto má právo sa na také niečo pýtať, pretože to je zlomyseľné. Dnes, keď sa robí sčítanie ľudu si nemyslím, že to je zlomyseľná otázka. Skôr dobromyseľná. 

Na Filipínach každým rokom na Veľkú noc sa pár chlapov snaží priblížiť Kristovi tým, že sa tam nechávajú ukrižovať. Cirkev má s tým veľké problémy. Lebo zmyslom nášho života nie je, že budeme opakovať presne to, čo robil Kristus. Dokonca tam boli nejaké skupinky, ktoré sa bili, aby zakúsili niečo z toho Kristovho utrpenia. Ale Kristovo utrpenie v prvom rade nie je fyzické, že spôsobme si ho, aby sme vedeli, že čo Kristus prežil. 

ktoré utrpenie, okrem toho fyzického, prežíval podľa vás najťažšie? 

Neprijatie. Prišiel medzi vlastných a oni ho neprijali. Ukrižovanie a bičovanie je už iba následok toho, ako sa k nemu správali. Ukrižovanie ale nie je podstatou Kristovho života. My môžeme hovoriť o pôste, uskromnení sa a to nemá nič spoločné s masochizmom. Skôr s opatrnosťou voči vlastnému životu, v ktorom často preháňame. Žijeme v blahobyte, pôžitku, užívame si, ale aj v náboženstve, tak ako vraví známy kazateľ existuje čas radosti a čas smútku. Čas na tanec a na ticho. A v tom je tá blízkosť Kristovi. Veď aj Kristus miloval život. Premenil vodu na víno, aby sa aj ľudia cítili dobre a v tom masochizmus nie je a ani v jeho kríži, pod ktorým potí krv, pretože Kristus netúžil po utrpení. 

úprimne veriaci kresťan netúži po utrpení, ale túži po šťastí a láske?

Láska by mala byť viac, ako akékoľvek utrpenie. Viac, ako napríklad túžba po kariére. Z histórie vieme, že aj cirkevní predstavitelia, dokonca vysokí cirkevní predstavitelia boli v Pacem in Teris a tam tlieskali nech žije KSČ. Existujú fotografie, dokumenty. A keď to človek vidí, tak si povie, chlapci o čo vám išlo? Všetci v kňazských golierikoch, lojálni voči štátu. Zažil som takú cirkev a bol som z toho smutný. Obdivoval som duchovných, ktorí boli ochotní ísť do väzenia, pretože odmietali byť lojálny s KSČ, so štátom. Aj Tonko Srholec mohol povedať, že sa pomýlil, že ich má všetkých rád, ale neurobil to. Dnes svetu chýba odvaha. 

Nekonáme v zmysle lásky a pritom láska skutočne smeruje k tomu, čo nám Kristus chcel na kríži ukázať. Že nás miluje, že je ochotný pre lásku k nám sa vzdať vlastného života. Je ochotný ukázať nám, že keď túžiš po večnosti, nemôžeš lavírovať, pretože cesta lásky nepozná výmysly. Sú chvíle, keď sa priznáš k pravde a potom aj také, že nie a náboženstvo stále strácalo na tom, že sa snažilo byť s každým za dobré. Ale to nejde. Sú chvíle, keď musíš povedať, že si veriaci a toto je tvoje presvedčenie.