v rozhovore sa dočítate:

• prečo sa rozhodla vydať novú verziu Châteaux,
• prečo sa rozhodla vynaložiť prostriedky na opravu kaštiela v Jablonici,
• aký majú vzťah Slováci k historickým pamiatkam,
• či bude pre ňu téma kaštielov uzavretá téma.

kniha Châteaux po našom vyšla len pred dvoma rokmi. Prečo si sa rozhodla vydať jej novú verziu?

Veľmi rýchlo sa rozpredala. Nečakala som to. Za dva mesiace bola preč, ani sa poriadne nedostala do kníhkupectiev. Doma mi zostali len dva kusy. Veľa ľudí sa pýtalo, či nebude dotlač. Nie všetky fotky, ktoré spravím, sú vhodné. Stávalo sa, že niektoré kaštiele boli neprístupné alebo sa dali odfotiť, ale nevyzeralo to dobre – príliš veľa vegetácie, malý odstup atď. Fotila som to v jednotnom štýle – šedá obloha, rozptýlené svetlo, nejaká vzdialenosť od objektu. Chcela som, aby to malo jednotnú estetiku. Napriek tomu mi zostalo viacero kaštieľov, ktoré som do prvého vydania nepoužila. 

nafotila si aj nejaké ďalšie?

Áno. Na začiatku som mala ideu, že nafotím všetky opustené kaštiele, ale potom som zistila, že sa to  nedá. Keďže ich je veľmi veľa, čísla sa pohybujú okolo 150 a ich stav sa priebežne mení – niektoré sa opravia, iné, naopak, začnú chátrať, nedá sa to vždy celkom presne odsledovať. Nie som historik, nerobím exaktný vedecký výskum. Vyjadrujem sa predovšetkým fotografiou – obrazom. Ten má hovoriť sám za seba. Ale chcela som nafotiť čo najviac. Bavilo ma to. Vždy, keď opadali listy, hneď mi napadlo, že by som mala ísť fotiť. Keď som objavila nejaký nový kaštieľ, išla som si ho odfotiť len tak pre radosť. Teraz je v knihe zaradených viac ako 120 kaštieľov, keď sa bude všetko naďalej dobre vyvíjať a nazbieram dosť prostriedkov, rada by som pridala ďalšie, aby ich bolo viac ako 130. To bude za mňa naozaj ucelený súbor.

stále sa ti darí objaviť nejaký nový kaštieľ?

Obyčajne odfotím kaštieľ v nejakej obci. Napríklad v Jelšave alebo pri Rožňave. A neskôr zistím, že hneď vedľa bol ďalší, o ktorom som nevedela. Napríklad krásny kaštieľ v Brzotíne, ktorý sa dnes už nevyužíva. O ňom som dlho vôbec netušila.

tvoja kniha poukazuje na stav pamiatok na Slovensku. Je to téma, o ktorej sa v súčasnosti veľmi diskutuje. Myslíš si, že sa ti tvojou knižkou podarilo, aby sa o stave slovenských kaštieľov začalo hovoriť?

Neviem to posúdiť. Vidím len svoju časť práce, nie celkový obraz. Potešilo ma, že to ľudí zaujíma. Už to samo je prejavom vzťahu k týmto veciam. Mnoho ľudí nie je ľahostajných. Tento problém taký veľký a komplexný, že moja kniha je len malým príspevkom do diskusie. No tým, že sa táto téma zviditeľní, začne sa o nej diskutovať, vzbudí sa v ľuďoch záujem, napríklad formou knihy, môže sa to nejakým spôsobom posunúť. V novom vydaní som sa rozhodla dať priestor ďalším ľuďom, ktorí majú k téme čo povedať. Budú v nej texty o fotografii, o ochrane pamiatok a historický prehľad o vývoji kaštieľov na Slovensku.  

My Slováci sme aj takí, že keď vidíme, že tam niečo len tak stojí, tak si zoberieme zopár tehál...

stretla si sa s momentom, že niekto objavil schátraný kaštieľ v tvojej knihe a pustil sa do jeho opravy?

Ozývajú si mi ľudia s prosbou o radu, či neviem o nejakom objekte na predaj. Chceli by pamiatku a túžia sa o ňu postarať. Je to úžasné, keď niekto má finančné prostriedky a sen investovať ich do takejto hodnotnej veci. Nedávno sa mi ozval pán z Pečovskej Novej Vsi, ktorý napísal, že kniha ho motivovala na to, aby založil občianske združenie na záchranu kaštieľa, ktorý je v knihe. To sú veci, ktoré majú zmysel.

JANA ŠTURDÍKOVÁVo veľkom kaštieľi v Ožďanoch našli po rokoch opustenú hrobku. Malý kaštieľ pri Hliníku nad Hronom odrezala od sveta železnica.

niektoré kaštiele sú doslova zúboženom stave. Ako vidíš budúcnosť týchto objektov? Máme kapacitu ich zachrániť?

Určite áno. Každá snaha je veľmi dôležitá. Sme veľmi vynaliezavý a životaschopný národ. Spôsobov, ako pristúpiť k ich záchrane, je veľmi veľa. Hlavne musíme prejaviť vôľu, že s tým chceme niečo urobiť. Aj pri tých kaštieľoch, ktoré sa už nedajú vrátiť do pôvodného stavu. Napríklad sa mi ozvala jedna pani, ktorá hľadala projektovú dokumentáciu už takmer kompletne rozpadnutého kaštieľa v Arme, že chcú na jeho mieste spraviť pamätnú tabuľu a postaviť maketu objektu, ako kedysi vyzeral. Príde mi to veľmi dôležité. Je to svedectvo o tom, že kaštieľ tam kedysi stál a prejav toho, že problematickú históriu sa nesnažíme vymazať, ale naopak, pripomíname si ju. Keď sa pamiatka nedá zachrániť, aj takýto krok má svoju cenu. Zároveň je to prejav úcty ku kultúrnym hodnotám.