eurostat zverejnil prieskum verejnej mienky založený na pocite ľudí vyplývajúci z pocitu ľudí z justície,  prokuratúry a z celého systému. Slovenský súdny systém je druhý najmenej dôveryhodný. Prečo si myslíte, že ľudia majú tento dojem?

Boli časy, keď sme na tom boli o niečo lepšie, no nikdy nie diametrálne lepšie. Neboli sme preborníci v dôvere v justíciu a jej kredibilitu. Výsledok prieskumu v dôveru justíciu nie je prekvapivý. Ako ste správne poznamenali, nedôvera je pocit, ktorý je prítomný v spoločnosti. Myslím si, že keby šlo o racionálne a objektívne ukazovatele, tak vzhľadom na počet prejednávaných vecí, by dosť vysoké percento súdnych rozhodnutí obstálo. 

problém teda nie je v kvalite rozhodnutí?

Problém určite je i v kvalite rozhodnutí, ale myslím si, že keď sa spýtate bežného človeka, či dôveruje našim justičným orgánom, tak ho pocitovo napadnú sudcovia v putách a vo väzbe, predtým Harabin atď. Ľudia si nedôveru v justíciu personifikujú s týmito osobami. V bežných kauzách, v bežných životných situáciách, ktoré sú je dosť vysoké percento primeranej právnej istoty a objektivity. Tento výsledok je založený na desiatkach možno stovkách prípadov, ktoré rezonujú v spoločnosti ako tie známejšie a vychytenejšie. Týkajúce sa známych osobností, kde ľudia cítia, že proces nebol spravodlivý a vyvážený. Nechcem tým povedať, že sme neskutočne dobrí a tento zlý výsledok je virtuálna realita, ale rozhodne neodráža skutočnosť že tam, kde sú ľudia odkázaní v bežných životných sporoch na súd, sa robia hrozné veci.

nemajú ľudia tú nedôveru aj preto, že tie súdy trvajú šialene dlho? Napríklad spory o pozemky s pozemkovým fondom môžu trvať dekádu.  

Áno, toto je tá slabina, ktorá súvisí s kvalitou: kvality sudcov, kvalita legislatívy, kvalita znaleckých konaní atď. Keď to dáte všetko dokopy, tak vám vyjde desaťročný spor v podstate o maličkosť. Máme zložité právo, u nás sa máločo rieši jednoducho . Aj zdanlivo jednoduché veci podliehajú zložitým právnym kľučkám. Právo sa podľa mňa zbytočne komplikuje. Potom je riešenie právnych problémov veľmi obtiažne aj pre zdatných právnikov a sudcov. Málokedy pomôže svedecká výpoveď. Keď ste kúpili nehnuteľnosť, musíte mať zmluvu. Veľakrát sú zbytočné ústne pojednávania a podrobné protokolovania, zbytočné svedecké výpovede, ktoré aj tak nič vo veci neprinesú. Toto je otázka pre legislatívcov, prečo to u nás takto komplikovane funguje. Máme príliš komplikovaný právny systém.

hovoríme o obdobnom probléme ako máme v štátnej správe, ergo, že máme prílišne prebyrokratizovaný právny systém?

Ja som presvedčený, že áno. Cítim to už roky v mnohých sférach života. V 90. rokoch sme tlačili tézu, aby sa znižoval počet sudcov a skôr sa rozširoval odborný aparát súdov. Aby sudca prišiel na pojednávanie čistý a nezaťažený za stôl a začal pojednávať. Sudca v Anglicku dostane pripravený kompletný právny rešerš a príslušnú judikatúru. Keď som porovnával prácu holandského, anglického či kanadského sudcu a sudcu na Slovenku, tak ani jeden z nich nebol zaťažený takými zbytočnosťami a administratívnymi hlúposťami ako slovenský a český sudca.   

vedeli by ste povedať nejaký príklad z praxe?

Daňové konanie. Prebehne nejaké daňové konanie a dostane sa na súd. Účastník podá žalobu a súd preskúmava vec v prvom stupni, druhom stupni a ešte sú možné mimoriadne opravné  prostriedky. Dvojstupňovo to prebehne v daňovom konaní, odvolací daňový orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami, ktoré tam vzniesol účastník v jednotlivých štádiách konania. Nespokojný daňový subjekt podá žalobu a súd prvého stupňa musí vec prejednať ako by to bola nová vec. Kedysi, keď sme začali so správnym konaním, tak malo kasačný charakter. Kasačný princíp je taký, že súd preskúmal správnu vec, lebo tá prebehla obyčajne v dvojstupňovej úrovni, a buď potvrdil, alebo zrušil rozhodnutie. V žiadnom prípade nemenil nič a jeho rozhodnutie nepodliehalo možnosti odvolania. Súdne konanie sa chápalo ako súdna kontrola správneho konania, ktoré štát voči obyvateľom uplatňuje. Teraz súd v prvom a druhom stupni a nebodaj v nejakom inom sa dopodrobna zaoberá každou maličkosťou, ktorá s konaním súvisí. Všetko sa odôvodňuje neporušiteľnosťou ľudských práv. S kasačného princípu sa stal apelačný. Už dávno som kládol otázku, aký to má význam? Som presvedčený, že na tak masívnu a komplikovanú legislatívu nie je náš súdny systém ešte dostatočne dimenzovaný. Či to je cesta do budúcna...?