kým sa dostaneme k olympiáde v Soule v roku 1988, začnime o pár mesiacov skôr. Vám sa podarilo poraziť Ivana Lendla v jeho najlepšej sezóne, v roku 1987, na Floride v Key Biscayne pomerne hladko v troch setoch 7:5, 6:2, 7:5. Čo vtedy na neho platilo a ako je možné, že sa vám to už potom nikdy nepodarilo zopakovať?

S Ivanom som predtým viackrát prehral, na tento zápas som sa naozaj špeciálne pripravil. Ale určite to bolo aj tým, že som jednoducho mal formu. Sadlo mi prostredie, vyhovovali mi loptičky. V prvom kole som hladko porazil Brazílčana Mottu (6:1, 6:3, 6:0, pozn. aut.), ktorý predtým v kvalifikácii vyradil jedného z našich hráčov. Už vtedy sa mi to nezdalo, vravel som si, ako je možné, že postúpil, keď som ho takto vymazal z kurtu (smiech). Až v ďalších kolách a potom vo finále proti Lendlovi mi bolo jasné, že som asi mal formu. Zápasy sa mi zdali byť jednoduchšie a hladšie ako celé mesiace predtým. Tak to v tenise chodí. Niektoré turnaje sa vám podaria, inokedy sa trápite.

potom vám však už Lendl nedal žiadnu šancu. V ďalších rokoch ste s ním v troch zápasoch neuhrali ani set.

On bol veľmi pedantný, všetko si zaznamenával do svojho povestného zápisníka. Áno, zápas v Austrálii v roku 1989 mi nevyšiel, to bol pravý opak toho víťazného na Floride (2:6, 2:6, 2:6, pozn. aut.), hrali sme však veľmi tesný zápas vo finále v Antverpách – tam to bolo na päť setov, to však nebol ešte oficiálny turnaj pod hlavičkou ATP, ale špeciálne podujatie pre pozvaných hráčov. Viedol som 2:1 na sety, cítil som šancu, ale Ivan sa neuveriteľne vzoprel a vyhral to. Mali sme viacero zápasov, v ktorých sme hrali obaja dobre a vyhral on. A potom také, kde jednému z nás až tak nešlo a pochopiteľne vyhral ten druhý. Lendl mal veľké kvality, veď v tých časoch hral svetový tenis.  

ako  som zaregistroval z jeho vyjadrení, na zápasy s vami vždy rád spomína.

On mal hráčov, s ktorými hral nerád. Ja som medzi nich zrejme až tak nepatril(smiech). Napríklad taký Francúz Henri Leconte, s ním som mal aj ja veľké problémy.