pojem slobody je pomerne jasný, ale nemáte pocit, že sa generačne a v rámci rôznych situácií mení?

Koncept slobody koncipujem ako veľmi dynamický. Jeho obsah je generačne síce stabilizovaný našimi zážitkami z komunistickej totality a naši rodičia ho podobne vnímali cez totalitu fašistickú. Nová doba, ktorú už vyše 30 rokov bez akejkoľvek totality žijeme, redefinuje slobodu ako čosi, čo je súčasťou blahobytu a v ňom si takmer každý myslí, že môže všetko. Málokto si uvedomuje, že sloboda je vrcholom múdrej sebadisciplíny, keď človek pozná svoje požiadavky aj požiadavky svojho okolia a vie ich konfrontovať do podoby, ktorá mu vymedzí jeho priestor v spoločnosti a spoločnosti vymedzí priestor v jeho prostredí. Všetko ostatné je bezuzdnosť alebo anarchia. Sloboda výrazne súvisí s dodržiavaním istých pravidiel, istej miery ľudskosti, slušnosti a chápavosti. A často sa zabúda na to, že sloboda je aj zodpovednosť.

máme krátko po výročí okupácie. Mám pocit, že na sociálnych sieťach pribúda názorov, že august 1968 bol pre našu spoločnosť veľmi prospešný a posunul o 20 rokov vstup toho odporného západného liberálneho sveta. Myslíte si, že ľudí, ktorí sú ovplyvnení dezinformáciami, pribúda alebo sú len viac viditeľní vďaka technológiám?

Príchod vojsk v auguste 1968 všetci bez rozdielu brali presne tak ako sa udial – ako okupáciu a nástup zlovlády. Nasledujúca normalizácia výrazne krivila charaktery, pretože odmenou za poslušnosť nebola záchrana života, ako v päťdesiatych rokoch, ale akýsi socialistický pseudoblahobyt. Nežná revolúcia nás oslobodila. Dá sa metaforicky povedať, že v našej zoologickej záhrade sme otvorili všetky klietky a poslali všetky zvieratá do prírody. Tam zistili, že im nikto nedá stravu a nepostará sa o nich. Že je to na nich, tak, ako to v normálnej slobodnej živej prírode funguje. Je pochopiteľné, že sa mnohí chcú vrátiť späť a vymeniť slobodu za istoty. Ale to sa už nedá. Preto tá nostalgia. V novembri 1989 však takmer všetci túžili po tom, aby mohli ísť z klietok von.

a dnes?

Do toho prišiel covid, ktorý je z hľadiska definície slobody problematický. Obmedzenia, ktoré prináša, nie sú spôsobené žiadnou mocenskou silou. Neobmedzuje nás žiaden komunista ani fašista, ale neosobná zhubná choroba. „Bojovníci za slobodu“ nemajú vlastne na koho ukázať prstom. Ich boj je rovnako hlúpy, ako požiadavka dieťaťa, ktoré má chrípku a chce sa ísť hrať s kamarátmi. Musíme dodržiavať striktné pravidlá, aby sme neochoreli alebo nenakazili iných. A do toho sa „slobodomyseľní“ ľudia búria a hovoria, že sa chcú správať infantilne.