hlavný program benátskeho festivalu mimo súťaže uviedol celovečerný dokument Zákopy. Na festivale sa premietal aj celovečerný dokument Zákopy. Je o živote vo vojne na Ukrajine. Je to krutý, divoký a čisto mužský svet, v ktorom ženy nemajú miesto. Vo vašom dokumente Cenzorka z krutého, divokého a čisto ženského sveta zas akoby nemali miesto muži. Zámerne?

Spočiatku nám to tak vychádzalo samo od seba, až sme z toho postupne spravili zámer. Postupne sme zisťovali, že v ženskom väzení sú nielen trestankyne, ale aj ženský personál. Dozerajú na ne ženy, väzenie riadi žena, na návštevy chodia najmä ženy, zdravotný personál tvoria ženy, ešte aj väzenské autobusy a autá šoférujú ženy. Zapáčilo sa nám to a povedali sme si, že to tak necháme, hoci, ak sa v niektorých scénach prirodzene vyskytli muži, nesnažili sme sa ich zbaviť, aby sme nenarúšali autenticitu. Samozrejme, sú tam malí chlapci – deti trestankýň. A pravoslávny pop.

ďalší benátsky dlhometrážny dokument Hallelujah, o slávnej piesni, ale aj živote Leonarda Cohena, je dokonalou pohodlnou emocionálnou jazdou. V pravej chvíli vás dojme, rozosmeje, poučí. Všetko je presne tam, kde má byť, aby diváka nič nevyrušilo. Cenzorka, naopak, diváka neustále vytrháva z pohodlia drsnosťou, nielen v téme, príbehu, postavách, ale aj v montáži. Divák si až neskôr uvedomí, že aj tu všetko má poriadok a svoje presné miesto, len cieľom nie je zábava či  emocionálna atrakcia.

Spočiatku som chcel nakrútiť dokument o cenzoroch. O nepolitickej cenzúre. Onedlho aj túto prácu živých ľudí – cenzorov preberie softvér a my sme chceli zachytiť možno posledných ľudí, ktorí rozhodujú, čo sa k adresátovi dostane, a čo nie. Cenzorov s ľudskou tvárou. Tak sme sa pri prieskume dostali k cenzorom vo väzniciach, ktorí kontrolujú poštu. Irina Kiryazeva vo filme hrá operačnú dôstojníčku, ktorá pôsobila ako cenzorka v ženskej, ale aj v mužskej väznici. Našli sme mnoho silných príbehov práve z väzenia pre mužov, o ktorom sme pôvodne začali nakrúcať. Okolo dôstojníčky sme sa snažili postaviť celý film. Dozvedeli sme sa, že systém umožní trestankyniam porodiť vo väzení a byť s deťmi do ich troch rokov. 

Potom, ak matky neuspejú v konaní o podmienečnom prepustení alebo nenájdu domov pre svoje deti u príbuzných, im ich štát zoberie a umiestni do detských domovov. To sa mi videlo také silné, že sme projekt zmenili a orientovali sa na ženskú väznicu. Pôvodne veľmi široko koncipovaný zámer sa postupne zúžil až na príbeh dvoch žien: bezdetnej cenzorky a matky – trestankyne. Obe žijú za väzenskými múrmi, občas je ťažké oddeliť, kto je väzeň a kto dozorca.

kedy ste sa rozhodli, že výsledkom nebude dokument, ale hraný film?

Myslím si, že už keď sme začali nakrúcať, bolo nám jasné, že to nevieme, že sa to nedá urobiť ako čistý dokument. Viaceré moje predchádzajúce filmy boli na hrane. Zamatoví teroristi, s ktorými sme v roku 2014 boli s Ivanom Ostrochovským a Pavlom Pekarčíkom na Berlinale, boli na rozhraní dokumentárneho a hraného filmu. Teraz sme sa ešte viac priklonili k hranému filmu, najmä čo sa týka skriptovania postáv. Cenzorka má medzinárodný názov 107 Mothers. Stosedem matiek. Od každej z tých žien, s ktorými sme sa pri príprave rozprávali, sme si niečo vzali: príbeh, dialóg, motív, gesto, spôsob vyjadrovania – a zložili sme ich do novej filmovej mozaiky.