v rozhovore sa dočítate:

• prečo považuje prijímanie Eucharistie aj nekatolíkmi za normálne,
• čo považuje za najväčšiu prekážku ekumenizmu,
• aké náboženstvo nám nepriniesol Ježiš,
• v čom je francúzska komunita Taizé výnimočná.

vaša rehoľná komunita vo francúzskom Taizé je zvláštna nielen tým, že v nej spolu žijú v celibáte evanjelici, kalvíni, katolíci a príslušníci ďalších kresťanských denominácií, v ktorých nie je takýto pôsob života tradičný, ale napríklad aj spoločným prijímaním katolíckej Eucharistie príslušníkmi všetkých kresťanských cirkví bez rozdielu. Na Slovensku vyvolalo pred pár rokmi na pohrebe Antona Srholca v určitých katolíckych kruhoch veľké pohoršenie, keď Eucharistiu prijal kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. Prečo je u vás takáto vec už desiatky rokov bežná a inde to vyvoláva odpor?  

Nechcel by som vojsť do polemiky. Naša komunita v tomto neponúka riešenia pre cirkev ani pre nikoho iného. Naša cesta je špecifická. Má to svoju históriu. Na začiatku 70. rokov, keď mal prvý katolícky brat skladať sľuby, tak náš zakladateľ brat Roger sa o tom rozprával s pápežom Pavlom VI. a s miestnym katolíckym biskupom. Bratovi Rogerovi sa zdalo zvláštne, že spolu žijeme v jednej komunite, spoločne pracujeme, sedíme pri jednom obede a v kostole prijímame z dvoch rozdielnych oltárov a kalichov. Teda od večných sľubov toho katolíckeho brata všetci bratia prijímajú katolícku Eucharistiu,  čo sa postupne rozšírilo na všetkých návštevníkov našej komunity. Ale nie je to bežnou praxou v katolíckej cirkvi. Preto v našich Listoch z Taizé predstavený komunity brat Alois pozýva, aby sme sa spojili pod jednu strechu, nielen Eucharistiou, ale praktickou cestou k jednote skôr, ako sa všetky možné teológie na nej dokážu zhodnúť. Takto vnímaná Eucharistia nie je len vrcholom jednoty, ale aj cestou k nej. O tom hovoril aj patriarcha Bartolomej na poslednom Eucharistickom kongrese v Budapešti, ktorého sa zúčastnil aj pápež František. 

prijímaniu Eucharistie bratmi z komunity v Taizé, ktorí žijú podľa určitej regule, rozumiem. Ako je to však so státisícmi ľudí, ktorí vás pravidelne navštevujú alebo sa zúčastňujú každoročných „Pútí dôvery na zemi“?

Taizé je miesto otvorené pre všetkých. Prijatie človeka takého, akým je, je pre nás veľmi dôležitým znakom. Mohli sme to spraviť tak, že budeme prijímať Eucharistiu kdesi v sakristii, ale to autentické spojenie v modlitbe, kde hľadíme jedným smerom ku Kristovi, slovo, ktoré počúvame, ktorého Eucharistiou sa sýtime je skúsenosťou jednoty. Thomas Merton o tom hovoril na konferencii v Bangkoku, že už sme jedno, aj keď si myslíme, že nie sme. Že  jednota je hlbšia ako rozdiely. Vysvetľujeme, že Eucharistia je pre všetkých pokrstených, ktorí veria, že je to sám Kristus, ktorý sa im dáva. Verím, že dôjde k tomu porozumeniu, že to spoločné prijímanie Eucharistie raz príde aj inde, aj keď neviem kedy. Ale verím, že tí, ktorí tam prichádzajú k Eucharistii, že to nerobia ako experiment, ale pristupujú k tomu ako k daru. Keď je to dar, tak nikto si nemôže v tom morálnom povedať, že obstojí. Pravoslávni k tomu pristupujú ako k tajomstvu. Tým je Eucharistia aj pre nás.  

prvé kroky pápeža Františka pri návšteve Maďarska a Slovenska mali veľmi ekumenických charakter, stretol sa so zástupcami nekatolíckych kresťanských cirkví a predstaviteľmi židovskej obce. Na Slovensku odzneli pri takomto stretnutí aj tieto slová: „Uspokojac sa s chlebom a istotami, nestratili sme snáď elán v hľadaní jednoty, za ktorú prosil Ježiš, jednoty, ktorá vyžaduje zrelú slobodu silných rozhodnutí, zriekania a obety, ale je predpokladom, aby svet uveril.“ Ako ich chápete?

Nedá sa s nimi nestotožniť. To sú tak jasné, konkrétne slová a myslím si, že v nich je ukryté to, že mnohým kresťanom stačí stretnutie raz do roka pri modlitbách za jednotu kresťanov. Ale takto môžeme svedčiť o nejakej jednote vo vnútri našej denominačnej cirkvi, keď tých „iných“ nevnímame ako ozajstných partnerov, spoluučeníkov na ceste za Kristom a s Kristom, ale ako nejakých súputníkov, ktorých nevnímame ako ozajstných bratov a sestry. Nie je to preto, že sa nerozprávame o viere, teológii, charite, ale akoby sa to všetko nestotožňovalo s tým, čo potom reálne konáme. To je to, čo František hovorí, aby sme sa neuspokojili iba s budovami, chlebom a niečím navyše. Kresťanská jednota je jedinou ortodoxnou medzi úvodzovkami a medzi úvodzovkami jedinou katolíckou cestou. Jediná cesta, ktorú máme, je cesta k jednote.