prečo si sa rozhodol stať sa spevákom?     

Mal som výraznú, cieľavedomú podporu zo strany otca, aj keď u neho nebolo zvykom chváliť. Na môj spev len povedal..., že je to dobré. Ale stále ma volal Petrík. Keď som  spieval doma pri klavíri, cítil, že mám v sebe niečo iné, ako ostatní. Vedel som nasadiť tón bez toho, aby mi to robilo problém, necítil som žiadnu prekážku. Hneď som vedel ako na to. Mohol som plynule vyspievať frázu, aj keď som ešte nepoznal všetky tajomstvá tvorby vokálu a tobôž nie techniku. Otec ma naučil veľa piesní, ale viedol ma k tomu, aby som k nim pristupoval vedome, aby som vedel, o čom spievam, čo pieseň vyjadruje, aký má obsah, náladu, atmosféru. Keď som doma oznámil svoje rozhodnutie ísť študovať spev, mama sa s tým nevedela vyrovnať. Otec síce nebol nadšený, ale povedal,  keď ťa to baví, tak choď. V puberte som dával svojmu hlasu zabrať bez toho, aby som mu ublížil. Spieval som rád a nadšene. Rád som chodil do kostola, kde som si mohol z duše zaspievať.

bol si na konzervatóriu žiakom, poslucháčom profesorky Černeckej, výbornej vokálnej pedagogičky. Ako si sa k nej dostal?

Chodil som na klavír  na ZUŠ v Novákoch.  Priznám sa, že klavír som mal veľmi rád, ale pán učiteľ povedal, že musím veľa cvičiť. Nebol presvedčený, že zo mňa bude klavirista. Ale vyskúšal môj hlas.  Poznal pani profesorku Černeckú, s ktorou dohodol návštevu. Okamžite zistila, že je to materiál, ktorý má perspektívu. Zavolala aj vtedajšieho riaditeľa Dr. Nováčka, aby si ho vypočul a zhodli sa, že stojí zato sa mi venovať. Chodieval som do Bratislavy každé dva týždne ešte predtým, ako ma prijali  na konzervatórium. Bola to skvelá pedagogička. Nechcela ma od začiatku zaťažovať  náročnými opernými áriami, dávala mi literatúru,  pohybujúcu sa medzi lyrickým barytónom a trošku tenorom. Vedela, čo by som  mohol zaspievať a ako bude prebiehať môj vývin. Preto si doteraz vážim, že bola predvídavá a viedla ma obozretne. Túžil  som spievať náročné árie, no podriadil som sa jej vedeniu. Odmenou mi boli vystúpenia na koncertoch nielen v škole, ale aj mimo nej. 

spomínaš si na tvoje prvé kontakty s publikom?

Moji prví poslucháči a obdivovatelia boli bratia, najmä Miro a Jaro. Keď som chodieval na prípravu k profesorke Černeckej každé dva týždne do Bratislavy, vypytovali sa, ako pokračujem.  A to, čo som absolvoval, musel som im aj odspievať.